Hovorí sa, že nie je dôležitý cieľ, ale samotná cesta a podľa tejto cestovateľskej múdrosti som naplánoval zatiaľ moju poslednú cestu naprieč Japonskom. Začala sa ďaleko od pevninského Japonska, na slnečných plážach Okinawy, kľukatila sa naprieč východným pobrežím Kjúšu, od úpätia sopky Sakuradžima, až do samotného pekla v meste Beppu, pokračovala starovekou diaľnicou Tókaidó k legendárnej hore Fudži a odtiaľ až do samotnej metropoly Japonska, megapolis Tokia. Počas 16 dní cesty som navštívil niekoľko hradov, desiatky starobylých chrámov, schladil sa v oceáne, či varil sa v termálnych prameňoch, 10-krát zmenil strechu nad hlavou a urazil vyše 2000 km. Cestoval som vlakmi, plavil som sa trajektami, terígal sa autobusmi, a samozrejme, nachodil som stovky kilometrov po vlastných. Cieľ bol prejsť čo možno najviac Japonska v krátkom časovom úseku a pokiaľ možno držať rozpočet pod 50 euro na deň. Či sa mi to podarilo, dozviete sa v nasledujúcom článku.
Najlepšie ubytovanie je také, ktoré cestuje s vami
Keď sa moja japonská kamarátka dozvedela, že plánujem bezmála 750 kilometrovú vzdialenosť z Okinawy do prístavu Kagošima uraziť loďou, neprišlo jej to ako dobrý nápad. Predsa len, pre priemerného Japonca, ktorý sa teší z pár dní dovolenky počas roka, je krajne nepraktické, aby strávil 25 hodín cesty na šírom oceáne, keď rovnaká trasa sa dá uraziť aj s letiskovým odbavením za čosi viac ako 2 hodiny. Dokonca ani finančne to nedávalo moc zmysel, keďže za lístok na trajekt zaplatíte v najnižšej triede rovnako ako za letenku. Na výber je niekoľko typov ubytovania, od privátnych kajút, ktoré komfortom pokojne môžu konkurovať trojhviezdičkovým hotelom, až po spoločné nocľahárne s rohožami tatami, ktoré majú kapacitu aj šestnásť pasažierov. Ja sa rozhodnem pre zlatú strednú cestu a rezervujem si pričňu v druhej triede za 145 eur. Na rozdiel od tatami miestnosti, tu na mňa čakala posteľ s matracom a aj keď kapacita izby je tiež 16 pasažierov, dvojposchodové postele sú vybavené závesmi a tak má každý aspoň aké-také súkromie. Cena za plavbu pri takom sparťanskom ubytovaní sa môže zdať neprimerane vysoká, o to viac, že v ňom nie je zahrnuté ani stravovanie, no ak by ste rovnakú trasu urazili lietadlom, museli by ste aj tak ušetrené peniaze minúť za ubytovanie za noc navyše. Možno si poviete, radšej extra deň navyše ako ho zabiť na lodi, no ako suchozemec zo strednej Európy, považujem plavbu trajektami v japonských vodách za jedno z najväčších cestovateľských potešení. A pri cene lístka na zdolanú vzdialenosť, sa jedná o vôbec jedno z najekonomickejších spôsobov, ako cestovať.
Na 750 kilometrovej lodnej trase medzi pevninským Japonskom a Okinawou operujú dve dopravné spoločnosti Marix line a A-Line, ktoré sa každý deň striedajú. Rovnako obe majú zhodne po dva trajekty (A-Line: trajekt Akebono a Naminouea, Marix line: Queen Coral Plus a Queen Coral Cross) a tak sa vybavenie i kapacita lodí mierne líši. No všetky sa plavia podľa rovnakého grafikonu po rovnakej trase, počas ktorej majú 5 medzizastávok: prístav Motobu, ďalej ostrov Yoron, Wadomari, Kametoku a posledná zástavka na ceste do Kagošimi je prístav Naze na ostrove Amami. Ja som si nemohol vybrať na plavbu lepší deň ako piatok trinásteho a to v čase, keď sa internetom šírili fámy o tom, že Japonsko zasiahne veľké tsunami. A tak keď dokonca jedna hongkongská letecká spoločnosť rušila pod tlakom týchto internetových zvestí pravidelné linky do Japonska, som sa o siedmej ráno nalodil na trajekt Queen Coral Cross. Cestovateľské nadšenie mi nepokazili ani meteorologické výstrahy pred povodňami, ktoré trápili v tom čase celý región Kagošima, kde bol samotný cieľ našej plavby. No len pár minút po nalodení pri zistení, že automat na pivo vyžaduje sken japonského občianského preukazu, moja nálada padne na bod mrazu. Pri predstave, že 25 hodinovú plavbu strávim čo i len bez jedného piva, som mal chuť skočiť cez palubu a plávať nazad do prístavu.
Zúfalá situácia si vyžaduje zúfalé riešenia a tak napnem hruď a vydám sa vyhľadať medzi spolupasažiermi brata do zbrane. Vytipujem si Japonca v stredných rokoch a za pomoci lámanej japončiny a pokročilej pantomímy sa mu snažím vysvetliť o čo ide. Nakoniec konečne pochopí, vytiahne občiansky a namiesto jednej plechovky piva kúpim rovno dve, jednu aj preňho. A tak prvú hodinu plavby trávim v družnej debate s veterinárom dobytka, popíjajúc vychladené pivo a čo to sa dozviem o náročnom poslaní ľudí, ktorí si zvolia takúto profesiu, ba priam poslanie. Z rozhovoru nás vytrhne až oznam z lodných ampliónov, že je čas obeda. V kantíne, ktorá sa otvára od 11:50 do 12:20, si pasažier môže vybrať spomedzi 20 jednoduchých jedál, ja nešpekulujem a rozhodnem sa pre overenú klasiku, kari s ryžou (700 jenov). Ten, kto by polhodinový časový úsek na obed nestihol, bol by odkázaný len na pokrmy z automatu či lodného obchodu, no i ten je otvorený len v limitovanú otváraciu dobu. Dvadsaťpäťhodinová plavba plynie ako voda, hlavne potom, ako sa v kajute dám do reči s ďalším spolupasažierom, Číňanom zo Šanghaja Junglinom, ktorý ma dokonca predstaví cez videohovor svojej žene. Keď už nás omrzel dialóg, vyberieme sa na vonkajšiu palubu pozorovať, ako pilne pracuje posádka lode počas vykladania a nakladania kontajnerov na jednotlivých zastávkach na našej ceste. Pre malé ostrovy na lodnej trase sú trajekty esenciálne logistické spojenie s okolitým svetom.
Aj keď sparťanské vybavenie trajektu zďaleka nemôže súperiť s výletnou loďou, vždy sa našlo miesto na prechádzku, hovenie si, či len tak na poflakovanie sa po vonkajšej palube. Nakoniec deň dlhá plavba ubehla až príliš rýchlo. Ráno, pri pohľade na črtajúcu sa pevninu na horizonte s ikonickým profilom sopky Sakuradžima si predstavujem, ako sa asi cítil svätý František Xaverský, ktorému sa naskytol možno rovnaký pohľad pred bezmála päťsto rokmi, keď ako prvý misionár vstúpil na japonskú pôdu práve tu, v Kagošime. To už zaznie lodná trúba a z ampliónov chrčí oznam o vylodení. Prvá časť mojej cesty sa práve uzatvára, potrasiem si ruku s mojim čínskym pocestným a každý z náš sa v prístave vydá ďalej svojou cestou.
Ja, kocúr a húf Číňanov v mesačnej krajine
V Kagošime som mal stráviť nasledujúce tri noci, mal to byť vôbec môj najdlhší pobyt na jednom mieste počas mojej celej púte až do Tokia. Ako na recepcii preberám kľúče od izby, Japonka za pultom zašvitorí „výhľad na Sakuradžima!“ V to, čo som tajne dúfal, sa tak naplnilo, mať výhľad na túto ikonickú sopku z okna hotelovej izby, pri cene 109 eur za tri noci sa nepodarí každý deň. Vyveziem sa na štrnáste poschodie a nechajúc kufor na chodbe, sa hrniem cez izbu rovno k oknu. A nič! Temné nebo je tak zatiahnuté, že nielen že nie je po Sakuradžime ani chýru ani slychu, ale ani neviem určiť, ktorým smerom ju vlastne hľadať. Nuž, môžete si cestu naplánovať akokoľvek dobre, no počasiu nerozkážete. Nasledujúci deň som sa držal cestovného itinerára, ignorujúc predpovede o rekordných zrážkach v celom regióne. Skutočne, chvíľu to vyzeralo, akoby sa predpovede o armagedone začali napĺňať. Preveziem sa trajektom Sakuradžima (jednosmerne 250 jenov), na druhú stranu Kagošimského zálivu až na samotné úpätie sopky. Ledva zamierim k svätyni Tsukiyomi, ktorá leží hneď nad prístavom a už musím vyťahovať z batohu dáždnik. Pôvodnú svätyňu pochovala láva pri zatiaľ poslednej erupcii Sakuradžimy v roku 1914. Človeku sa ani nechcelo veriť, že pred vyše sto rokmi tu všade navôkol vládla mesačná krajina. Ako kráčam ďalej popri pobreží smerom k Yogan Nagisa Park Footbath, dážď silnie. Areál s dlhý bazénom, zásobovaný termálnym prameňom, vyvierajúcim tisíc metrov pod zemou s teplotou 42 stupňov, kde si bežne máčajú nohy húfy návštevníkov s výhľadom na Sakuradžimu, dnes pripomínal skôr mesto duchov. Kúpeľ chodidiel bolo to posledné, čo som teraz potreboval, beztak som mal už kompletne premočené ponožky. Vydal som sa smerom k Yogan Nagisa trail, ako jediný blázon široko-ďaleko, ktorý sa rozhodol v takomto nečase vyraziť ma túru. Spoločnosť mi robil len kŕdeľ havranov, krákajúc akési posmešky na toho čudného cudzinca ktorý sem prišiel z iného sveta. Tak super, prietrž mračien, predpovede o konci sveta a ja sa práve lopotím po úpätí jednej z najaktívnejších sopiek v Japonsku, povzdychnem si, chúliac sa pred silnejúcim dažďom pod ochranu môjho verného dáždnika.
Asi po pol kilometri sa tak rozprší, že chodník pod mojimi nohami sa zmenil na rozvodnený tobogán. Zúfalo pátrajúc okolo seba po prístrešku si všimnem siluetu altánku, asi sto metrov predo mnou. Preskakujúc rozvodnenú strž doskackám celý premočený pod striešku altánku, no v momente zisťujem, že už v ňom ktosi prebýva. Na drevenej lavici sa chúli čierny kocúr, nedôverčivo si ma premeriava, reku koho to sem čerti nesú. „Prichádzam v mieri!,“ jemne sa ukloním ako káže japonská etika a vystrúham priam filmový úsmev, „nevadí ti, keď ti tu budem na chvíľu robiť spoločnosť?“ Kocúr zoskočí z lavičky, podíde ku mne a začne sa točiť okolo mojich premočených tenisiek na znak priateľstva. Hneď, ako ho poškrabkám za uchom, naše priateľstvo je oficiálne spečatené. Nasledujúcu hodinu sme obaja strávili pod altánkom v družnej debate, respektíve ja som mlel a on pozorne počúval. Keď sa už zdalo, že dážď ustal, rozlúčil som sa s Murom a vyrazil znova na cestu. Trojkilometrová trasa, ktorá viedla naprieč časťou ostrova, ktorú pokryla pri poslednej erupcií kompletne láva, by bola za pekného počasia pohodová vychádzka, no počas dňa ako dnes, keď sa nad kagošimským nebom čerti ženili, pripadal som si skôr ako v jednom z dokumentov o prežití v divočine. Keď sa mi konečne podarilo dostať na asfaltovú cestu, zisťujem, že autobus do prístavu mi práve ušiel a najbližší ide až za niekoľko hodín. Jediná možnosť bola nastúpiť na autobus „Sakuradžima island view bus,“ ktorý premával okružnou jazdou okolo prístavu. Aj keď sa jednalo o citeľnú zachádzku, šľapať tri kilometre nazad do prístavu sa mi nechcelo ani náhodu. A tak chtiac-nechtiac, natlačený v autobuse medzi húfom čínskych turistov sa vyveziem na rozhľadňu Yunohira, 373 metrov nad morom, vôbec najvyššie položeného miesta, ktoré sa dá dosiahnuť na Sakuradžime hromadnou dopravou. Pokým Číňania, navlieknutí do pršiplášťov a vyzbrojení selfy tyčkami sa vyrútia na rozhľadňu ako jedno telo, ja zostanem v autobuse. S pobavením pozriem smerom k vrcholku sopky ponoreného do hmly hustej ako mlieko „nuž, to budú fotky za milión!“
Na druhý deň sa vyberiem na omšu do Katedrály sv. Františka Xaverského, ktorú dokončili 15. septembra 1999, k štyristopäťdesiatemu výročiu príchodu tohto významného zakladateľa jezuitov do Kagošimy. Na rovnakom mieste stála pôvodne katedrála z roku 1908, postavená z kameňa, žiaľ padla za obeť bombardovaniu počas druhej svetovej vojny. Časť jej priečelia dnes návštevníci môžu obdivovať ako súčasť pamätníku v parku naproti kostolu, ktorý nesie rovnako meno po tomto významnom misionárovi a svätcovi. Bohoslužba je slúžená vietnamským kňazom v angličtine pre zhruba tridsiatku veriacich filipínskej, indickej a vietnamskej národnosti, ktorý sa tu spolu aj s jedným Slovákom zišli v túto slnečnú nedeľu. V priestore, zaliatom pastelovými odtieňmi, ktoré sa menia podľa slnečných lúčov, opierajúcich sa pod rôznym uhlom do farebných vitráží si pripadám, akoby som vstúpil do jedného z Monetových obrazov. Kostolníčka sa ku mne nenápadne prikradne a pýta sa, či by som dnes nepredčítal zo Svätého Písma. Zaskočený touto nečakanou poctou však len vykokcem, „sumimasen.“ Mladé dievča, ktoré sa zhostí tejto úlohy namiesto mňa, to zvláda s bravúrou. Slová v angličtine sa rozliehajú pod strechou katedrály, ktorá má svojim tvarom evokovať vyduté plachty lode, na ktorej sem priplával svätý František Xaverský plynulo, ako verše. Po omši vychádzam do slnkom zaliateho poobedia a kráčam medzi kalužami, ktoré ešte nestihli slnečné lúče vysušiť, smerom do Múzea Meidži reformy v Kagošime. Stála expozícia múzea je venovaná najmä slávnym rodákom z tohto kraja (historický názov Satsuma), ktorí významne prispeli k reformám počas obdobia Meidži, keď sa Japonsko začalo otvárať svetu. Nemôžem sa ubrániť pobaveniu nad mojím plánovaním, „keď leje ako z kanvy, tak sa vyberiem na túru a keď konečne nad Kagošimou vykukne slnko, tak trávim deň v kostole a múzeu.“ Dokonca, keď vkročím na most, vedúci k múzeu, prvýkrát zazriem Sakuradžimu v celej svojej kráse, teda až na samotný vrchol, schovaný pod bielym širákom oblakov. „Šaty zhodíš... ale klobúk nie“ uškrniem sa, „...ty kabaretná tanečnica jedna!“
Vlakom naprieč Kjúšu
Žiaľ, aj keby som mal vyše päťtisíc eur na lístok na Seven Stars, jeden z najluxusnejších vlakov sveta, ktorý brázdi naprieč malebným plenérom Kjúšu, pre obmedzený počet miest a vysoký dopyt sa aj tak lístky žrebujú celé mesiace dopredu. Volím teda radšej ekonomickejšiu možnosť. Kirishima Limited Express síce nepodáva niekoľko chodov kulinárskych delikates v prepychových jedálenských vozňoch, ale pri cene 27 eur za lístok sa nemôžem na nič sťažovať. Stotridsať kilometrov z Kagošimy do mesta Miyazaki mi ubehne cesta tak pohodlne ako len môže byť. Čierny rýchlik prefrčí od Kagošimského zálivu k juhovýchodnému pobrežiu Kjúšú, ktorého omývajú vlny Tichého oceánu za niečo vyše dve hodiny. Hneď potom, ako vystúpim na obstarožnej stanici Minami-Miyazaki, si v staničnej jedálni objednám od milej Japonsky v zástere s motívom Tom a Jerry, soba rezance (650 jenov). Mesto Miyazaki si ma hneď získa svojim lokálnym rázom, ešte nepoškvrnené nájazdmi hôrd turistov, bezpečne ďaleko od davov a chaosu japonských veľkomiest. A tak tu môžete poľahky nájsť dobrý hotel v strede mesta pod 40 eur, ako ja HOTEL MYSTAYS Miyazaki za 79 eur na dve nadchádzajúce noci. Kufor si nechám na izbe, vyrazím peši k svätyni Miyazaki-jingu a odtiaľ (keďže je to už len nejaký ten kilometer navyše), do parku Miyazaki Heiwadai. Jeho severnú časť obývajú mýtické bytosti spodobnené v soškách haniwa. 400 replík pohrebných sošiek z doby Kofun (3.–6. storočie n. l.), tu žije v tieni stromov ako rozprávkové bytosti z animovaných filmov štúdia Ghibli.
Miyazaki má titul „Najslnečnejšie mesto Japonska“ vďaka najvyššiemu počtu slnečných dní a vplyvom teplých oceánskych prúdov v týchto zemepisných šírkach. Na druhý deň sa preto rozhodnem vyraziť k oceánu, na ostrov Aoshima, prezývaný aj Diabolský ostrov. Cesta lokálnym staručkým dvojvozňovým vlakom trvá zhruba trištvrte hodiny (jednosmerne 350 jenov). Potom, ako vystúpim na malej ošumelej staničke s hŕstkou ďalších turistov, zisťujem, že staničný turniket či fyzicky personál tu nahradila poštová schránka s nápisom „SCHRÁNKA NA POUŽITÉ LÍSTKY.“ Jednoducho, čaro japonského malomesta tu dýcha na každom kroku. K ostrovu, ktorý je prepojený s pevninou mostom, je to už len pár minút chôdze. Ostrov Aoshima je známy najmä vďaka svätyni s rovnakým názvom a unikátnej skalnatej formácii, ktorá ho obklopuje. Vplyvom vĺn sa vytvorili v bridlicovom a pieskovcovom pobreží nevšedné útvary, ktoré pripomínajú polia, zorané priemyselnými strojmi. Ostrov obídem po jeho obvode dookola poľahky za štvrť hodiny, na jednej strane džungľa plná škrekov a šumu nepriechodnej vegetácie, pokým na strane druhej pobrežie prapodivných tvarov, obmývané vodami oceánu. Cestou nazad sa zastavím v botanickej záhrade Miyako Aoshima a v jednom z mnohých pouličných stánkov si kúpim mangovú šťavu. Región okolo Miyazaki je preslávený práve mangom z miestnych sadov. Uchlipkávajúc si z chladivého nektáru, kráčam po vyľudnenom pobreží pláže Aoshima na vlakovú zástavku Kodomonokuni, vzdialenú asi dvadsať minút chôdze.
Raňajky v Miyazaki, obed v Nobeoke a večera v Oite
Ďalší deň vyrážam znova na cestu, tentokrát ma čaká vôbec najdlhší úsek po súši. Najprv lokálnym vlakom (lístok 12 eur) urazím zhruba sto kilometrov do ďalšieho pobrežného mesta Nobeoka. Ak je v niečom toto provinčné mesto svetové, tak je to práve vlaková stanica, na ktorej vystupujem. Moderná architektúra a čakárne pripomínajúce viac mestskú knižnicu s čitárňami, kaviarničkami a obchodíkmi so suvenírmi, je vzorovým príkladom ako by mala stanica orientovaná na ľudí, vyzerať. No listovanie v knižkách bude musieť pre mňa nateraz počkať, pretože na stanici ma už čaká moja kamarátka Miča s jej jedenásťmesačným synom. Sadáme do jej miniautíčka a vyrážame na Nagahama Kaigan, čo sa dá doslovne preložiť ako „dlhá pláž“ a vskutku, piesočnatá pláž, ktorá sa tiahne šesť kilometrov pozdĺž pobrežia Nobeoky je všetko, len nie krátka. Ako brázdime jej sypkými dunami, narazíme len na jednu živú dušu, akési dievča si číta knihu na vyplavenom kmeni stromu v poludňajšej páľave. Výjav je to tak prapodivný, že vo vzduchu, vlniacom sa horúčavou v oslepujúcej žiare slnka, podozrievam svoje zmysly, či nenaleteli na fatamorgánu. Pred neúprosnými slnečnými lúčmi hľadáme útočisko v tieni stromov v areáli okolo svätyne Imayama Daishi. Zaparkujeme auto pred vchodom a kráčame po schodoch na vrchol k svätyni, na ktorej streche tróni sedemnásťmetrová socha budhistického mnícha Koboa Daishio. Je čas obeda a pracovný deň a tak nikde ani nohy. Priam surreálny zážitok - počuť ozvenu vlastných krokov a šum vetra v korunách stromov v dnešnom Japonsku, zápasiacom s „overtourismom“. Na samotnom vrchole sa nám naskytne výhľad na mesto Nobeoka, ležiacom pod nami ako na dlani. Rád by som jeho zákutia preskúmal viac, ale ak chcem byť v Oite ešte za svetla, musím stihnúť vlak. A tak potom ako si dáme spoločný neskorý obed, rezance soba a zapijeme ich sobayu (vodou, v ktorých sa varili), lúčim sa z Mičou a jej synkom pred „knižnicoustanicou“. Zakúpim si lístok v staničnom automate na expres Sonic-Nichirin-Hyuga do Oity za 27 eur. Do odchodu zostáva ešte nejaký čas a tak si sadnem do klimatizovanej čakárne a siahnem do police plnej kníh po pútavom chrbte knihy. Ako tak listujem krásnymi fotografiami japonského plenéru, zatiaľ prázdne miesta v mojom cestovnom itinerári na posledný týždeň cesty sa začnú zapĺňať nápadmi. Tesne predtým, ako nastúpim do vlaku na posledný úsek mojej dnešnej cesty, si do notesu zaznačím hrubou fixkou: Hakone, Kumakara, Odawara.
Severné Kjúšu: cesta do Pekla
V Oite sa ubytujem v hoteli MYSTAYS Oita, len pár minút chôdze od miestneho hradu Funai a hypermodernej stavby Oita Prefectural Art Museum. Interiér hotela má už pri prvom pohľade najlepšie roky za sebou, no pri cene 80 eur za dve noci v strede mesta si môžem len gratulovať. V jednej z mnohých reštaurácií na zastrešenej ulici Cent Porta Chuomachi, ktorá sa tiahne stredom mesta, si objednám kuraciu tempuru, alias Toriten. Jedná sa o lokálnu špecialitu, kde sa kuracie mäso ešte predtým, ako sa obalí v múke a vypráža, marinuje v sójovej omáčke a cesnaku. Samozrejme, po náročnom dni ho spláchnem dole krkom pol litrom piva Asahi. Tú noc po dlhej ceste zaspím spánkom spravodlivých.
Najväčšie turistické lákadla regiónu Oita ako Kamenní Budhovia v Usuki či vodopády Harajiri, sa nachádzajú mimo mesta, no pre nabitý cestovný itinerár moja voľba padne na Beppu. Mestečko, vzdialené z Oity tri zastávky lokálnym vlakom (350 jenov), sa pýši honosným titulom „Svetové hlavné mesto onsenov“ a už len pohľad na mesto z diaľky je toho dôkazom. Z desiatok komínov nad mestom stúpa biela para, akoby celé Beppu bola jedná veľká industriálna zóna. Niet divu, v meste, natlačenom medzi úpätia kopcov a zálivom, otvára svoje brány pre návštevníkov viac ako 150 onsenov. Práve vďaka svojej turistickej atraktívnosti a v neposlednom rade preto, že som si ubytovanie nezajednal v predstihu, prvýkrát (aj keď len tesne), sa mi nepodarí dodržať môj limit stanovený na päťdesiat eur na noc za ubytovanie. Ubytujem sa v Nishitetsu Resort Inn Beppu, na jednu noc za 53 eur. Zvýšená cena je mi vykompenzovaná hotelovým onsesom, jeden z dvoch bazénov sa dokonca nachádza pod holým nebom. Byť v Beppu a nenavštíviť onsen by bol priam cestovateľský zločin a tak vyzbrojený hotelovým uterákom a slamenými šľapkami, mierim na prvé poschodie hotela, kde v skrinke na kľúčik odkladám svoje zvršky. Po sprche a dôkladnom vydrhnutí sa, ponorím svoje telo do kade s termálnou vodou o teplote 40 stupňov. Onsenový kúpeľ má blahodarné účinky na uvoľnenie svalov a zlepšuje krvný obeh, čo mi po toľkých dňoch cestovania rozhodne padne k úžitku.
Žiaľ, v meste zostávam len jeden deň a tak niet času nazvyš. Osviežený a zregenerovaný mierim na hlavnú stanicu Beppu, odkiaľ si beriem autobus (390 jenov) k turisticky najnavštevovanejšej atrakcii mesta „Jigoku“ (pekla) Beppu. Jedná sa o prírodný park s horúcimi prameňmi, ktorý sa nachádza v siedmych samostatných areáloch. Päť z nich leží v tesnom susedstve vo štvrti Kannawa, pokým zvyšné dva sú vzdialené od zbytku zhruba dva kilometre cesty. Žiaľ, doplácam nato, že som si pred návštevou atrakcie neprečítal užívatelské recenzie a tak sa od neodbytného personálu pred hlavným vchodom do parku (Umi Jigoku), nechám nahovoriť na zľavnený lístok, ktorý mi otvára dvere do všetkých 7 pekiel. Moja zlá predtucha a hlavne porušenie zásady „nikdy nekupuj kombináciu lístkov, keď nevieš o čo presne ide,“ sa rýchlo ukáže ako pravdivá. Pri sume 2400 jenov (14 eur) je celý háčik v tom, že aj keď jednotlivé parky, kde pramene vyvierajú či tryskajú zo skál, rozhodne stoja za návštevu, bohato stačí navštíviť len niektoré z nich. Ušetríte tak nie len peniaze, ale najmä drahocenný čas, ktorý by ste mohli určite využiť plodnejšie. Ja osobne odporúčam navštíviť Umi Jigoku, Oniyama Jigoku (domov sedemdesiatky krokodílov) a Kamado Jigoku, kde sa môžete aj napiť z prameňa či ochutnať vajce na tvrdo, uvarené priamo v prameni (samozrejme za extra príplatok). Paradoxne, moja najkrajšia spomienka z návštevy Jikoku je práve z toho vyše dvojkilometrového putovania naprieč predmestím Beppu k dvom odľahlejším parkom, ktoré sa nachádzali na úpätí kopcov. Pitoreskné zátišia japonského malomesta, bambusové háje a panoráma okolitých kopcov ma upútali viac, ako všetky peklá Beppu dokopy.
Do odletu z hlavného mesta Japonska mi zostávalo posledných sedem dní a ak som to chcel stihnúť, musel som uraziť ešte zhruba tisíc kilometrov. Čo ma v druhej polovici postretlo, a či som to vôbec stihol, sa dozviete v druhej polovici článku, ktorý vyjde 7.8. 2025.
