Čína zrušila vízovú povinnosť do tridsiatich dní za účelom turizmu pre 43 krajín sveta, vďaka čomu môžu do Číny cestovať aj Slováci bez víz a to do konca novembra 2025. Ako veľký fanúšik Ázie som neváhal ani sekundu a presne ôsmeho mája, symbolicky v deň víťazstva nad fašizmom, som nastúpil do lietadla, smerujúceho do hlavného mesta Číny. V hlave mi vírila kopa otázok či pochybností, pretože samotnou cestou len vyvrcholili niekoľkotýždňové prípravy. Čo všetko som musel podstúpiť a čo obetovať, aby som mohol túto cestovateľskú víziu zrealizovať až do vydareného konca, sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.
ZAKÁZANÉ MESTO JE V NEDEĽU NEPRÍSTUPNEJŠIE AKO PRED STO ROKMI
Stojím v mase ľudí v nekonečne dlhom rade a cítim, ako mi po chrbte steká potôčik potu, po oboch stranách nás lemuje železná zábrana. Masa sa skoro nehýbe, policajt ziape čosi do ampliónu, a aj keď neviem po čínsky, nemusím byť veľký lingvista, aby som si domyslel čo. Dav sa tlačí a predbieha, len čo sa naskytne malá štrbinka na jednej či druhej strane úzkeho koridoru, poľahky hrozí, že sa to vymkne kontrole. Preklínam sa, že som pristál nato ísť do Zakázaného mesta v nedeľu, no moja kamoška, čo žije v Číne, mohla len dnes, keďže ako každý normálny človek (okrem mňa) cez týždeň pracuje. Masa sa pomaly dáva do pohybu, chvíľu váham, či mám do ruksaku siahnuť po fľašku vody, ktorú som si prezieravo zbalil ešte ráno. No masa ma tlačí dopredu a tak mám plne ruky práce, aby som ramenom vytlačil muža, ktorý sa pchá predo mňa ako Fico do BRIKS-U. Asi po pol hodine sme konečne na úrovni muža v uniforme, ktorý vrieska do mikrofónu, zdá sa, že vo svojej práci sa skutočne našiel. Rozdelí nás do viacerých zástupov po jednom. Keď si stúpnem krok stranou, aby som niečo pošepkal kamarátke, skríkne na mňa ako na neposlušné decko na telocviku a odpoklonkuje ma nazad na moje miesto. Keď sme konečne na rade, aj napriek enormnej snahe ľudí v uniformách pri skeneri s batožinou či detekčnou bránou na kov, cez ktoré musí každý prejsť, vládne chaos. Ľudia sa pchajú jeden cez druhého, dáma v uniforme, prehľadávajúca tašky a kabelky niečo na nich vrieska, zatiaľ čo sa kutre v taškách ako väzenská dozorkyňa počas nečakanej razie vo väznici. Pokým druhá slečna v uniforme mi práve kontroluje všetky vrecká na nohaviciach, či som náhodou nepriniesol do Zakázaného mesta v dnešné nedeľné popoludnie bombu, s hrôzou sledujem, ako mi dievča s uhrovitou tvárou rozopína zips na ruksaku. Pohrabe v ňom rukami v plastových rukaviciach a celý ho len tak otvorený hádže na pás, a ten už mizne v čiernom tuneli skenera. Mám chuť na ňu zvriesknuť niečo pikantné po slovensky, keďže čínsky neviem a ona zase nevie po anglicky, ale to už ma jej kolegynka sáca von, keďže ďalších najmenej stotisíc ľudí chce ísť dnu tiež. Trpnem hrôzou, či moja hotovosť, kreditné karty, lieky na tlak (ktoré by sa mi práve šikli), či doklady, sa teraz nevysypali niekde v útrobách toho železného čuda. Keby aj, dovnútra by som sa už po nich pátrať nepretlačil. Kamarátku tiež nešetria, zdá sa, že žene s uhrami sa zdá jej papier s poznámkami a rozvrhom nášho pekinského výletu podozrivý. Kto vie, možno je to špiónka, a toto tajná šifra, treba to preveriť! Po chvíli stratí o papier záujem a ja si vydýchnem tiež, lebo sa zdá, že nič v mojom ruksaku nechýba. Zvládli sme to. Ako kráčame k portrétu veľkého Maa, pod ktorým prechádza zástup dlhou bránou do Zakázaného mesta, obaja cítime úľavu. No naša radosť netrvá dlho. Keď prejdeme jedno námestie, masa ľudí je hnaná ziapajúcimi mužmi v uniforme do ďalších ohrád ako kravy na bitúnku. Treba prejsť cez ďalší skener a znova treba vyťahovať pasy, naša nálada rýchlo klesá, už nežartujeme, stojíme ticho a rezignovane. „Auschwitz,“ precedí podráždene cez zuby kamoška a ja už neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Keďže zasa stojíme, rozhodnem sa konečne napiť z fľaše, no márne kutrem rukami v taške. „Ty si si zobral vodu?“ fľochne po mne kamarátka „tak ti ju vyhodila tá za skenerom.“ V tom momente sú už aj moje posledné štipky dobrej nálady preč. Asi po dvadsiatich minútach prejdeme aj druhou kontrolou, no sme tak obaja zmorení a smädní, že jediné naše želanie je, aby nás masa tiel, ktorá sa súka stredom Zakázaného mesta ako nekonečné črevo, vyvrhla na druhej strane za jeho brány. Konečne, niekde na x-tom nádvorí nájdeme stánok, kde si kupujeme malinovku za 4 eurá. Aj keby stála dvadsať eur, beriem, tu už ide o zdravie. Morálka stúpa, no vidím na mojej zmorenej kamarátke, že aj keď sa snaží nedať to najavo, je unavená a túži iba po hotelovej posteli. Po pár minútach cupkania drobnými krôčikmi v mase ľudských tiel nás to konečne vyvrhne na druhej strane mlynčeka na mäso. Prežili sme... Zakázané mesto počas nedele, a toto je naše svedectvo.
Čínsky naturel
Je skoro ráno, čas na raňajky a tak opúšťam hotelovú izbu. Pred výťahom už postáva postarší pán. Postavím sa zaňho a ponorený v myšlienkach sledujem blikajúci svetelný ukazovateľ blížiacej sa kabíny. Chŕŕ-chŕŕr! Prenikavý hrdelný zvuk ma preberie z rannej letargie. Pán predo mnou, potom, ako vytiahne všetky chriachle pomaly až z päty, si odpľuje do vyblýskaného popolníčka pri výťahu. Pľuvanec sa ligoce na železnej mriežke a ja v momente prídem o všetku chuť na raňajky. Som síce v Číne už pár dní, ale na isté veci si človek nezvykne akosi nikdy. Chriachanie na ulici (a očividne nie len tam), vŕtanie sa v nose či čistenie uší na verejnosti je tu najmä u mužov bežný jav. Kamoška, ktorá žije a pracuje v Číne už desaťročie, sa mi pri šálke čaju v meste Nanking len pobavene zasmeje, ,,teraz je to už oveľa lepšie, mladá generácia je už iná“. Usrkne si jazmínového čaju a postupne mi vyrozpráva, čoho všetkého bola svedkom za tie dlhé roky čo sa tu usadila. Príbehy, pri ktorých moja chriachľová epizóda z hotela je doslova nič a ich obsah tu radšej nebudem rozmazávať (a veru bolo by čo podľa skupenstva) z úcty k ctenému čitateľovi. Kto sa sem už raz vyberie, musí s tým počítať, čínsky naturel je jednoducho v našom ponímaní iný a treba sa nato pripraviť. Pre mňa bolo rozhodne najťažšie zvyknúť si, že sa ľudia v dave predbiehajú a strkajú. Ak napríklad čakáte, že vás niekto na eskalátor pustí bez toho, aby ste sa tam vopchali, stáli by ste tam pokojne až dodnes. Gentlemani by tu neprežili ani deň! Ľudia nedodržujú ani úplne základné pravidlá (západnej) etikety, pchajú sa do metra či do výťahu ako prví a to, že najprv sa vystupuje a až potom nastupuje, také nepoznajú. Tu platí jediné pravidlo, ako mi s úsmevom prezradí moja „čínska spojka,“ tzv. mačacie pravidlo. Nechápavo na ňu pozriem, či som vo vrave čajovne dobre počul. Ona sa len pobavene zasmeje, ,,no áno, ako také mačičky, tie sa predsa tiež vopchajú všade, ak dvierka pootvoríš čo i len na štrbinku.“ No a jedným dychom dodáva, že sa to mení k lepšiemu. Počas nášho výletu do Pekingu celá ohúrená sleduje, ako sa miestni vzorne zaraďujú do radov na vlakových nástupiskách. ,,No predstav si!“ neveriacky krúti hlavou pri nastupovaní do vozňa, “to sú mi veci!“.
Predposledný deň počas mojich potuliek Šanghajom som svedkom udalosti, ktorá to len potvrdzuje. Kráčam parkom v strede mesta, len pár krokov predo mnou kráča mladé dievča a zhrbený starec. Vtom štebot vtákov presekne mne už dobre známy zvuk vyťahovania chrchľov z päty, no ledva starec hodí prvý kemer na krík, mladé dievča ubrzdí na pol metri tak náhle, až jej skoro nabúram do chrbta. Jediné, čo ešte stihnem zazrieť predtým, ako sa obráti na podpätku o sto osemdesiat stupňov a zamieri smerom odkiaľ prišla, je jej tvár skrivená grimasou od zhnusenia. Nuž áno, nová generácia je skutočne iná.
Číňan za volantom
Nikoho asi neprekvapí, že ,,mačacie pravidlo“ je plne v prevádzke aj v cestnej premávke. Aj Slováčiskovi, ktorý je nechválne známy pre svoje agresívne šoférovanie po celej Európe, sa tu musia ježiť všetky chlpy na tele. Miestni šoférujú presne tak, ako sa pohybujú v priestore po vlastných, všade sa pchajú, trúbia akoby len z čírej radosti a chodci sú pre nich len hmyz, ktorý sa im pletie pod kolesá. Obzvlášť to platí pre skútre, ktorých vodiči zneužívajú infraštruktúru pre chodcov všade tam, kde im to poskytne čo i len malú výhodu. Niekoľkokrát sa mi stalo, že pri mne motorka na chodníku prefrčala v takej rýchlosti, že keby som náhodou urobil krok do strany, tak píšem tieto riadky asi práve z nemocnice. Našťastie, oproti Thajsku či Vietnamu je tu dvojkolesových tátošov podstatne menej a svetelná signalizácia tu nie je len na ozdobu, ako trebárs v Saigone. No i tak odporúčam byť maximálne ostražitý a zakaždým, keď prechádzate cez cestu, sa radšej dvakrát obzrite na obe strany, (áno, tým myslím aj do protismeru). Ja osobne som pri pohľade na rušné ulice s vlastnými nepísanými zákonmi nenašiel odvahu ani sadnúť si na bicykel, nieto ešte za volant. Neodporúčam ani taxi, sú síce pre Slováka cenovo veľmi dostupné, no hlavne počas dopravnej špičky sa môže stať, že uviaznete v kolóne, ktorá sa posúva doslova slimačím tempom. Je to najmä pre šoférov praktizujúci tzv. “mačací systém“. Nemajú rešpekt pred ničím. Pokojne sa rozhodnú obrátiť cez dvojitú čiaru a to i keď sa musia vytočiť na dvakrát, či zablokujú celý pruh odstaveným autom. V piatok podvečer som uviazol v zápche na trištvrte hodiny a to na trase nie dlhšej ako štyri kilometre. Posledný kilometer som sa dohodol s vodičom taxíka, že zbytok trasy urazím radšej peši, bol som si istý, že po vlastných tam dôjdem skôr. Preto odporúčam, vždy voľte radšej metro pred štyrmi kolesami, prípadne sa presúvajte mimo dopravnej špičky.
Mestská hromadná doprava, vlaky
Ak niečo môžeme Číňanom závidieť, tak je to práve metro a rýchlovlaky. Jeden z najväčších dôkazov čínskeho pokroku sú rozsiahle siete metra, ktoré prúdia pod nejednou čínskou metropolou. Ja osobne som mal možnosť zažiť prevádzku metra v Šanghaji, Pekingu či Nankingu a veru, klobúk dole. Veď len šanghajské metro je so svojimi 831 km a 508 stanicami vôbec najrozsiahlejšie na svete. Pre Bratislavčana, ktorý sleduje, čo za pôrod je výstavba novej štvorkilometrovej električkovej trate v Petržalke, je kráčať rozsiahlym podzemným systémom jedného z čínskych podzemných mestských hromadných dopravných systémov priam až sladko bolestný zážitok. Linky chodia na čas a sú cenovo dostupné, v priemere som cestoval za menej ako päť juanov, čo nie je ani 60 euro centov. Jediné, čo možno vytknúť, je dĺžka niektorých koridorov, ktorými sú prepojené prestupné stanice rôznych liniek, občas sú tak nekonečne dlhé (aj osem minút chôdze), že som postupom času pochopil, že na menšie vzdialenosti (asi do 1,5 km) je lepšie ísť peši.
Čínsky rýchlovlak obstojí v porovnaní s ikonickým japonským šinkanzenom prekvapivo dobre.
Samostatnou kapitolu sú rýchlovlaky, ktoré jazdia rovnako na čas, sú čisté a pohodlné. Bol som zvedavý, ako čínsky rýchlovlak obstojí v porovnaní s ikonickým japonským šinkanzenom, ktorým som mal možnosť sa zviesť niekoľkokrát. Čuduj sa svete, prekvapivo dobre, trasu vyše tisíc tristo kilometrov sme urazili za štyri a pol hodiny a to sme mali ešte dve zastávky po ceste. Vlak fičal čínskou krajinou rýchlosťou tesne pod 350 km/h, sedačka bola pohodlná a od stevardky ste si mohli kúpiť kávu, nápoje či dokonca aj KFC (ktoré vyzdvihli pre vás na nasledujúcej stanici).
Čína je aj prvou krajinou na svete, kde spustili do komerčnej prevádzky magnetický vlak. Žiaľ, tridsaťkilometrový úsek, ktorý prepája šanghajské letisko Pudong so širším centrom, je príliš krátky a pri cene 50 juanov je to skôr turistická atrakcia než dopravný prostriedok budúcnosti. Tak či onak, rýchlovlaky sú budúcnosťou hromadného cestovania a Čína so svojimi 48 000 km tratí, po ktorých sa premávajú rýchlovlaky, to už dávno pochopila. Na rozdiel od nás, tam na tom ďalekom západe.
Čínska mentalita
V Číne som nežil ani nepracoval a tak v tomto odseku sa pozriem na čínsku mentalitu z pohľadu človeka, ktorý krajinou len prechádza ako turista. Žiaľ, ak neovládate mandarinčinu (prípadne kantončinu), nenaskytne sa vám moc príležitostí ako poodhaliť čínsku mentalitu. Číňania ovládajú cudzie jazyky len zriedka, preto je akákoľvek interakcia veľmi vzácna, rovnako platí, že skamarátiť sa s Číňanmi nie je vôbec ľahké, čo mi potvrdila aj moja ,,čínska spojka“. No predsa sa mi počas mojich potuliek čínskymi megapolis naskytlo zopár príležitostí a prekvapilo ma, akí sú to (často) milí ľudia. Ochotne vyťahujú mobilné telefóny s prekladačmi, okamžite, ak ste v úzkych v obchode či pri jedálnom lístku, a dokonca občas prekvapia aj skutočne nečakanou srdečnosťou. Ako som sa sám presvedčil jedného dňa, keď som sa vybral kamsi na potulky Šanghajom. Na stanici metra mi automat na lístky zhltol päť juanovu bankovku bez toho, aby mi vystavil lístok. Podráždene som sa rozhliadol naokolo či sa niekomu posťažujem, alebo nad tým len mávnem rukou. Našťastie, na tejto zástavke metra, na rozdiel od iných vyťaženejších uzlov, sa nevalili všetkými smermi masy cestujúcich a tak som sa vydal k okienku, kde sedela za plexisklom drobná pani v okuliaroch. Na moje veľké počudovanie vedela trocha po anglicky (viac ako hotelový personál dokopy na všetkých hoteloch, na ktorých som bol dovtedy ubytovaný) a situáciu nebrala na ľahkú váhu. Okamžite zavolala mechanika, ktorý mal neposlušný automat otvoriť a vrátiť mi moju bankovku. No mechanik tam práve fyzicky nebol, musel by som čakať a tak som jej poďakoval so slovami, že tá čiastka je naozaj malá a že to naozaj nestojí zato. No ona sa nedala tak ľahko, navrhla mi, nech jej napíšem adresu hotela, že mi ich tam pošle, to už som sa začal cítiť naozaj trápne, lebo v prepočte sa jednalo asi o 70 euro centov. Mávol som rukou, že nech to pustí z hlavy, nato sa mi poďakovala s hlbokým úklonom a ja som sa pobral svojou cestou. O to viac som bol zarazený, keď na spiatočnej ceste späť si ma všimla v dave a mávajúc ma zavolala k okienku, kde mi vyplatila mojich päť juanov po jednom ako zlaté dukáty do roztvorenej dlane. Nuž, kiež by aj u nás bolo takýchto ľudí v službách viac, ako zosobňuje táto drobná, nenápadná žena zo zástavky linky 14. šanghajského metra.
Bezpečnosť
Do Číny som sa chystal jemne zalarmovaný po tom, ako jednej kamarátke počas jej návštevy Ríše stredu (ako sa Čína prezývala v minulosti), pred rokmi niekto ukradol peniaze a ďalší kamarát sa mi zasa posťažoval, ako mu istý šofér taxíka chcel zameniť miestnu menu za falošné bankovky. No zdá sa, že dnešná Čína je diametrálne iná, to mi potvrdila aj moja ,,čínska spojka“ pri kalíškoch jazmínového čaju. ,,Číňania nekradnú, možno tak šmelinária a podvádzajú, to áno, ale krádeže sú tu tabu.“ A vskutku, v máloktorej krajine som sa cítil tak bezpečne na ulici, ako práve tu. Nečudo, hlavne vo veľkomestách sú kamery doslova na každom kroku, rovnako policajti pochôdzkári. Každá ulica, námestie, poschodie, zastávka či i tá najzapadlejšia ulička v parku je monitorovaná kamerami. Body cam tú majú aj stewardky vo vlaku, predávajúce občerstvenie. Pocit, že vás neustále ktosi sleduje, funguje ako skvelá prevencia proti “zlodejom oportunistom,“ jednoducho kamery sú tu takou súčasťou mestského koloritu, že by pokojne mohli nahradiť kosák v znaku Komunistickej strany Číny. Nepriamo k vymiznutiu vreckárstva prispelo tak trochu aj to, že Čína sa stáva krajinou, kde sa pomaly už vôbec neplatí hotovosťou, takže nie je čo kradnúť, ale o tom podrobnejšie až v samostatnej kapitole.
Jedlo
Ak na niečo budem spomínať z Číny len v tom najlepšom, tak je to jedlo. Ľudové jedálne, michelinové reštaurácie, street food či najznámejšie reťazce rýchleho občerstvenia sú tu na každom kroku. Jedlo je pre Slováka veľmi cenovo dostupné a hlavne porcie sú veľmi žičlivé, najete sa ľahko aj v centre mesta len za tri eurá. Tu nemá žiadny význam tlačiť sa v hoteli chlebom či instantnými rezancami, pokojne si môžete dopriať teplé jedlo bez pocitu výčitiek dvakrát denne. V silnej konkurencii krajín ako Malajzia, Vietnam, Thajsko, Taiwan, Singapur, Južná Kórea, dokonca Čína u mňa vyhráva v pomere cena ku kvalite a množstvu za jedlo. Verte mi, len ťažko sa po návšteve Číny budete zmierovať s menučkom za 7,90 v slovenských táckarňach. Celému tomu nasadzuje korunu systém, akým sa tu objednáva jedlo. Stačí si sadnúť, naskenovať qr kód pridelený k vášmu stolu a cez jednu z dvoch aplikacií ,ktoré majú majoritné postavenie na čínskom trhu, si objednáte jedlo a hneď ho aj zaplatíte bezhotovostným prevodom. Čašníka tu vidíte len keď vám prinesie jedlo, prípadne vôbec, ak sa jedlo vyzdvihuje osobne pri výdajnom okienku, načo vás dopredu upozorní aplikácia, ktorá rovnako všetko preloží do angličtiny. Jednoducho žiaden stres z platenia, počítania výdavku či doprosovania sa čašníka o účet, vskutku skvelý vynález. A aby som nezabudol, čašník vám prinesie vodu s citrónom aj bez sprepitného V Číne sa “kultúra sprepitného“ nepraktizuje, nik ho tu od vás v bežných reštauráciách nebude očakávať.
Ubytovanie
Štandardné ubytovanie v Číne spadá do priemeru juhovýchodnej Ázie a tak náročnejší turista by sa mal mať na pozore. Žiaľ, situáciu oveľa viac komplikuje to, že sa nedá v krajine používať funkcia Googlu street view, ktorá vám umožňuje virtuálne si prezrieť, v akej lokalite sa prípadne ubytovanie nachádza. Ste tak odkázaní len na často skreslené fotografie marketingových oddelení hotelových reťazcov, ktoré vždy šikovne zakryjú to čo treba, či v lepšom prípade fotografie hostí v užívateľských recenziách, ktoré ale zato môžu byť v mnohých prípadoch podstrčené. Aby to nestačilo, známy portál Booking.com ponúka len zlomok toho, čo napríklad stránka čínskeho portálu Trip.com, či iné stránky zamerané na čisto čínsky turizmus. Trip.com som vyskúšal na rezervovanie ubytovania síce len dvakrát, ale v oboch prípadoch som si pripadal, akoby som niekomu sadol na lep. Aj keď z vlastnej skúsenosti uznávam, že rovnako ošemetné môže byť aj hľadanie ubytovania na Taiwane, v Malajzii či vo Vietname. Nájsť dobré ubytovanie v turisticky exponovaných mestách v Číne pod 50 euro za noc je síce možné, ale odporúčam tu postupovať podľa komunistického motta: dôveruj, ale preveruj.
Rečová bariéra
Ako som už párkrát spomenul, v Číne s angličtinou moc nepochodíte, čo som ani neočakával, no čo bol pre mňa naozaj šok, bolo to, že ak sa chcete dostať v roku 2025 na niektoré z vôbec najväčších turistických atrakcií, musíte tak urobiť len prostredníctvom stránok (či aplikácie), ktoré sú len v čínštine. Prípadne v angličtine cez trip.com, ktorý si za to samozrejme účtuje príplatok. Žiaľ, na niektoré pamiatky to nie je možné a tak vám zostáva len ísť prosíkať na recepciu hotelový personál, či by vám s tým nepomohol, ak teda máte už nainštalovanú aplikáciu WeChat. Nech sa na mňa čínsky súdruhovia nehnevajú, ale takto si sami podrážajú kolená. Osobne si neviem predstaviť, ako si napríklad Francúz inštaluje slovenskú aplikáciu, ktorá je len v našej materčine a prosíka hotelový personál, aby mu kúpil cez ňu lístky na Bratislavský hrad.
Rovnako, aj keď niektoré turisticky najnavštevovanejšie múzeá či galérie majú vysvetlivky k vystaveným exponátom duálne aj v anglickom jazyku, často je to práve iba vo veľkomestách. Keď som navštívil Bránu Číny v meste Nanking, ktorej súčasťou je menšia výstava v priestoroch historického opevnenia, s ľútosťou som zistil, že všetky vysvetlivky k exponátom sú len v čínštine. Moja ,,čínska spojka“ to ospravedlňovala tým, že len donedávna Čínu navštevoval iba zanedbateľný zlomok zahraničných turistov. Nuž dobre, no krajina, ktorá sa otvára svetu, a dodávam, krajina s tak obrovským turistický potenciálom, si týmto sama podráža nohy. Som si ale istý, že je len otázkou času, kedy toto čínski súdruhovia dopracujú. No dovtedy nám zostáva len sa učiť čínštinu či robiť smutné oči na recepčnú.
PRÍPRAVA NA CESTU
Ak plánujete cestu do Číny na vlastnú päsť, musíte počítať s tým, že ešte pred samotným vstupom do krajiny vás čaká náročná domáca úloha. Ja ako skúsenejší cestovateľ som rýchlo pochopil, že celé moje cestovateľské know-how, ktoré som si vybudoval počas cestovania po svete, a ktoré mi pomáhalo zakaždým prežiť ďaleko od domova, mi bude v Číne nanič. Pred samotnou cestou do Číny som strávil doslova desiatky hodín zberom informácií z rôznych zdrojov a priznám sa, občas v slabej chvíľke som mal nutkanie celú cestu zrušiť a radšej zostať doma. Veľmi rýchlo mi totiž došlo, že musím poprieť či čiastočne negovať skoro všetky zásady, ktoré počas potuliek po svete dodržiavam a vďaka ktorým som sa vždy bezpečne vrátil domov. Jednoducho, zabudnite na všetko, čo ste sa doteraz naučili, a čím lepšie sa nato pred samotnou cestou do Čínskej ľudovej republiky pripravíte, tým rýchlejšie sa budete môcť v neznámom prostredí adaptovať. Rozhodol som sa preto zhrnúť do desiatich bodov všetko, čo treba vykonať pred cestou do Číny (ak necestujete cez skupinový zájazd), prípadne čo treba podstúpiť či akceptovať pred samotným vycestovaním:
1. Ak radi svoje cestovateľské zážitky vešiate počas cesty na sociálne siete, vedzte, že v Číne sú Facebook, You tube, Instagram či X zablokované. Najväčší gól ale je to, že tu dokonca nefunguje ani Tik Tok, čo mi príde pri počúvaní všetkého toho náreku a lamentovania čínskych predstaviteľov, ako je západ zlý, že sa snaží zablokovať túto čínsku sociálnu sieť, veľmi tragikomické. Čo je ale horšie, nebudete sa môcť spojiť so svojou rodinou či kamarátmi ani cez Facebook messenger, WhatsApp, Viber a dokonca (paradoxne), ani Telegram. Ak sa vás už teraz zmocnila panika, ďalej ani radšej nečítajte. :)
2. Zabudnite na Google a tým myslím nielen prehliadač, ale aj jeho emailovú schránku a pre každého cestovateľa priam esenciálne Google maps (Street view). A možno ste si to práve ešte neuvedomili, ale bez prehliadača Google je vám celý internet v podstate na dve veci.
3. Európske platobné karty tu akceptuje len malý zlomok predajcov, poskytovateľov ubytovania či služieb. Zväčša sa jedná o veľké nadnárodné značky či medzinárodné hotelové siete.
4. Platenie v hotovosti v Číne prináša riziko. Obchodník platbu keš nemusí byť ochotný vôbec prijať, prípadne vám nebude mať vydať. Jednoducho obdobie kešu tu skončilo.
5. Vstup na veľa atrakcií treba kúpiť elektronicky a to často v predstihu, prípadne ak neovládate čínštinu, cez tretiu stranu. Ak chcete ísť napríklad do Zakázaného mesta, odporúča sa rezervovať lístky niekoľko dní v predstihu. A potom sa už len modliť, či v ten deň nebude akurát pršať. Rovnako ak nie ste držiteľom čínskeho pasu, lístky na vlak na oficiálnej stránke čínskych dráh nie je možné kúpiť.
6. Vo väčšine prípadov (mimo mesto Šanghaj) sa používa pri vstupe namiesto lístka na atrakciu, do múzea či na iné pamätihodnosti, cestovný pas. Tým pádom úplne strácate kontrolu nad tým, kto a ako narába s vašimi osobnými údajmi.
7. Musíte počítať s bezpečnostnými kontrolami nielen pri vstupe do historických či kultúrnych inštitúcií, ale i vstupe do metra, vlakov, staníc či lahôdok. No dobre, lahôdok nie...teda zatiaľ.
8. Je nevyhnutné si nainštalovať do telefónu minimálne jednu z dvoch čínskych aplikácií, prostredníctvom ktorých môžete vykonávať platby, generovaním či skenovaním qr kódov. Aplikácia vyžaduje nielen číslo kreditky, ale aj číslo pasu, bydlisko, telefón a dokonca aj sken tváre. A nie, číslo topánok netreba vypĺňať, teda ja som nemusel.
9. Z bodov spomínaných vyššie vyplýva, že počas celého vášho pobytu je pre vás priam až smrteľne dôležité, aby ste vždy pri sebe mali mobilný telefón a pripojenie na internet. Lebo a to doslova, ak vám dôjde baterka, tak ste v prdeli.
10. Čína je so svojimi 1,4 miliardami obyvateľstva druhá najľudnatejšia krajina na svete, čo rozhodne pocítite, najmä keď sa vyberiete na turisticky najfrekventovanejšie miesta. Ak sa napríklad rozhodnete vyraziť na Čínsky múr v nedeľu, buďte si istý, že rovnaký nápad skrsol ešte okrem vašej hlavy aj v pár miliónom ďalších. Verte mi, vianočné trhy na hlavnom námestí v Bratislave sú oproti tomu školská besiedka.
Nerezignujte, adaptujete sa!
Mne osobne najviac spôsobovalo úzkosť zistenie, že budem až nebezpečne závislý na mobilnom telefóne. Doteraz som sa vždy riadil pri cestách zlatým pravidlom, ,,nikdy nedávaj všetky vajíčka do jedného košíka!“ To znamená, vždy som pri sebe nosil hotovosť, v ktorej sa platí v krajine, do ktorej cestujem, kreditnú kartu, debetnú a istú železnú zálohu v tvrdej mene pre prípad núdze. Tu som ale musel byť plne odkázaný na aplikáciu, s ktorou som nemal žiadne skúsenosti, čo ma napĺňalo úzkosťou. Hovoril som si, ,,čo keď rozbijem telefón hneď druhý deň, či aplikácia zablokuje z nejakého dôvodu môj účet? “ Do pekla, však to nie sú všetky vajíčka v jednom košíku, ale rovno celý kurník aj s maštaľou!“
Moja rastúca neistota vyústila do rozhodnutia kúpiť si pred cestou nový telefón. Nebolo to len z potreby mať čo možno najväčšiu výdrž batérie, ale hlavne z dôvodu, že môj predchádzajúci telefón mal len jeden slot na eSim. No a keďže už bol obsadený slovenským operátorom, potreboval som telefón s minimálne dvoma slotmi. Na trhu je viacero operátorov, ktorí ponúkajú služby dátového roamingu cez eSim, vďaka ktorým môžete používať v cudzine (tým pádom aj v Číne) internet bez obmedzení. Ja som sa rozhodol pre Nomad, 20 gb/30 dni a zostávalo mi len dúfať, že bude fungovať, keď sa služba aktivuje prechodom cez čínske hranice. Ak by sa tak nestalo, mohol by som rodičom na rodnú hrudu posielať akurát tak smsky či pohľadnice. Našťastie pre mňa, služba naskočila a tak som získal internet bez obmedzení počas celého pobytu. Nebol som tak odkázaný len na baidu, čínsku náhražku za prehliadač google a jeho mapy, ktoré samozrejme fungujú len v jednom jazyku a samozrejme, hádajte, v akom?
Žiaľ, aj keď sa vám podarí Google maps spojazdniť cez globálne eSIM (ako Nomad, airalo atď.), je to len čiastočné víťazstvo. Nielen že nefunguje už spomínaný Street view, ale ani navigácia verejnou dopravou. Znamená to, že sa musíte vrátiť k praktikám, aké sa používali tak pätnásť rokov dozadu, keď tieto a podobné funkcie neboli ešte integrované do Googlu. Potrebujete napríklad vedieť, koľko vám bude trvať dostať sa z hotela na letisko a akým spojom? Nuž, treba si nájsť na mape najbližšiu zástavku metra, ďalej stiahnuť aplikáciu metra v danom meste a vygoogliť si, v akých časových intervaloch linka premáva. Úžasné však? A aby som nezabudol, turistické mapy mesta, ktoré nájdete v každom hoteli, letisku či zastávke metra v iných svetových metropolách, tu aby ste lupou hľadali. Za týždeň v Pekingu sa mi nepodarilo dostať k mape mesta vôbec, pokým v Šanghaji som jednu konečne ukoristil (a aj to len po čínsky) len preto, že som naďabil na turistické informačné centrum. Jedine v Nankingu sa mi ju podarilo nájsť priamo v teréne, nuž ale až posledný deň pred odchodom, takže som si ju mohol akurát tak strčiť do kufra ako suvenír. Nuž veru, nabudúce, keď pôjdem do Číny, kúpim si mapu v kníhkupectve ako v ´79-tom pred návštevou Juhošky.
PLATBY
Keď som teda prostredníctvom Alipay-u kúpil v “combi“ po prílete prvé pivo, spadol mi veľký (digitálny) kameň zo srdca. Ak vás trápi otázka, ktorú z dvoch aplikácií na platenie si nainštalovať, tu nie je jasná odpoveď. Aj keď viacero zdrojov sa rôzni v názore nato, či stačí mať len Alipay a či WeChat, prípadne oboje, ja osobne som prežil len na Alipay-i. Síce som si nainštaloval oboje (áno, zase tie vajíčka aspoň v dvoch košíkoch), no WeChat som ani raz nepoužil a Alipay fungoval tak skvelé, že mi dokonca bolo po odlete z Číny za ním smutno a dodnes ho mam nainštalovaný v telefóne. Aplikácia je to nesmierne užitočná a nielen že si cez ňu poľahky objednáte taxi, ale funguje aj ako prekladač či internet banking. Prípadne ak cestuje vo dvojici, jeden môže mať to a druhý ono. Nech sa už rozhodnete akokoľvek, určite tak urobte ešte pred odletom, či už s eSimkou alebo platobnou aplikáciou, ušetríte si tak mnoho stresu na letisku po pristátí. Len dodám, že mne WeChat odmietal poslať overovací kód pokým som bol na Slovensku, no v Číne mi došiel aj na slovenské telefónne číslo. Rovnako veľa ľudí, čo už navštívili Čínu, odporúča nielen eSim, ale aj klasickú sim kartu čínskeho operátora, pretože tým získate nielen dáta, ale aj lokálne číslo, ktoré môže byť vyžadované v istých úkonoch. Ja som prežil aj bez neho a to celé tri týždne (na Nomad esim), čiže to nechám na každom podľa uváženia.
VEĽKÝ ČÍNSKY FIREWALL
Obchádzanie veľkého čínskeho firewallu sa niektorí cestovatelia rozhodnú aj prostredníctvom VPN, no nielen že tá či ona VPN služba funguje, respektíve nefunguje s tým či oným čínskym operátorom, ale vystavujete sa tým aj riziku porušenia zákona. Aj keď podľa svedectiev na internete sa zdá, že Čína priviera oči pri používaní VPN zahraničnými turistami, no jeden nikdy nevie. Prípadne môže byť návšteva Číny skvelá šanca ako si dať od sociálnych sietí a doomscrolingu digitálny detox. Verte mi, nie je nič osviežujúcejšie, ako na dva týždne nečítať každý deň, čo zas povedal Fico či Trump, či prečo Slafkovský neposilní našu hokejovú reprezentáciu na MS.
Ak mierite len do Šanghaja ako 2/3 Slovákov, mám pre vás dobrú správu, miestni sú viac zvyknutí na zahraničných turistov a tak oproti Pekingu tu napríklad môžete poľahky kúpiť lístok na atrakcie či pamiatky aj priamo na mieste, v hoteli či v obchodných domoch sa zase dá platiť kreditnou kartou, či v prípade núdze hotovosťou. Osobne odporúčam si zameniť aspoň malú hotovosť po prílete na letisku. No vždy radšej tak, aby ste mali juany v nominálne menších hodnotách. Internetové spojenie občas nefunguje v podzemí metra, ale našťastie aspoň lístky na metro sa stále dajú kúpiť v hotovosti. Trikrát hip-hip-hura!
Ísť či neísť
“Takže ľutuješ, že si išiel?“ pýtal sa ma otec po tom, ako som sa mu posťažoval na bezpečnostné kontroly a iné obmedzenia, ktoré kazili výsledný dojem. “Nie, ani sekundu,“ a to som videl len zlomok z toho, čo Čína môže pre náročnejšieho cestovateľa ponúknuť. No ak by mi položil otázku, či by som išiel zase, asi by som si len povzdychol a zavrtel hlavou. Moja rada preto znie: ak chcete spoznať Čínu, choďte radšej teraz, kým máme vízovú výnimku a Čína sa nestane obeťou “overturizmu,“ ktorý jej hrozí ako daň zato, že sa konečne otvára pre zahraničného turistu. Pretože ktovie, možno za rok či dva sa bude o lístky do Zakázaného mesta či na Veľký čínsky múr už len žrebovať.
