reklama

Kuala Lumpur: tajomstvá Petronas Towers a záhadné zmiznutie Belgičanky

Na potulkách mestom trhov, chrámov, romantických cintorínov a strešných bazénov, kde vás prebúdza volanie muezzína.

Kuala Lumpur: tajomstvá Petronas Towers a záhadné zmiznutie Belgičanky
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Po mesiaci strávenom v Saigone, meste motoriek, som sa už tešil, že konečne zamierim do mesta, kde chodníky patria chodcom. No prvý dojem z hlavného mesta Malajzie, Kuala Lumpuru, bol akýsi rozpačitý, priam až surreálny. Cítil som sa ako v jednom z tých snov, v ktorom kráčate po meste, ale nikde ani živáčka. Jednoducho, po rušných uličkách „saigonského motodromu“ pôsobil Kuala Lumpur ako mesto duchov, nielenže z chodníkov zrazu vymizli skútre, ale dokonca aj ľudia. No páľava a dusno neboli jediným dôvodom vyľudnených ulíc. Ak je totiž Saigon mestom motoriek, Kuala Lumpur je potom jednoznačne mestom áut. Chodníky sú síce pre chodcov, ale ak sa potrebujete dostať na druhú stranu rušnej cesty, okamžite pocítite, kto má v tomto meste prednosť. Na rozdiel napríklad od západnej Európy, čakanie na zelenú na semafóre pre chodcov trvá celú večnosť, ba párkrát sa mi stalo, že čakanie bolo také dlhé, že chodci na oboch stranách začali pochybovať, či vôbec niekedy zelená naskočí, a tak nemali inú možnosť, ako riskovať prebehávaním cez hustú premávku, často aj cez viac ako šesť pruhov. Rovnako prázdny chodník občas miestni šoféri využívajú ako parkovisko a vôbec im pritom nevadí, že tak šírkou vozidla spravia chodník pre chodcov nepriechodným. Asi nepočítajú s tým, že by sa našiel nejaký idiot ako ja, ktorý by chodník použil aj za bieleho dňa. Tento čudný kult autodopravy pocítite aj vtedy, ak sa rozhodnete pre chôdzu po širšom centre mesta. Ako chodec musíte neustále zdolávať rôzne nadjazdy a diaľničné napájače, a tak ak si nechcete v mnohých prípadoch nadrobiť výraznú obchádzku, nezostáva vám nič iné, ako prekročiť rušnú cestu prvej triedy v úseku, ktorý nie je nato vyznačený.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Ak je Saigon mestom motoriek, Kuala Lumpur je potom jednoznačne mestom áut.
Ak je Saigon mestom motoriek, Kuala Lumpur je potom jednoznačne mestom áut.  (zdroj: Dušan Király)

Musím tak učiniť už hneď na druhý deň, aby som sa dostal k chrámu Chan See Shu Yuen. Priečelie možno pôsobí nenápadne, ale len čo sa priblížite na pár krokov od budovy, tak pochopíte, že pôvab chrámu sa skrýva práve v detailoch. Strechu chrámu zdobia prepracované keramické mnohofigurálne kompozície, ktoré reprezentujú čínskych bohov a mytologické postavy. Vyvaľujem na nich oči od údivu tak dlho, až ma z toho rozbolí krk. Aby to nestačilo, nad keramickými bôžikmi, stvárňujúcimi nekonečnú drámu na nebesiach, sa týči so svojimi 679 metrami veža Merdeky 118. Až na základňu a pár hluchých miest v sklenenej fasáde je už skoro hotová a najmä z bezprostrednej blízkosti pôsobí naozaj impozantne. Aj keď Burj Khalife prvenstvo nevyfúkne, pýšiť sa titulom druhá najvyššia budova na svete rozhodne nie je na zahodenie. Pri myšlienke, že v Bratislave sa práve stavia prvý mrakodrap s výškou 160 metrov, sa len zaškerím. Ešte šťastie, že v chráme je povinné pre pandémiu covidu nosiť rúško, a tak nikto môj pripečený výraz nevidí. No z toľkého šprintovania pomedzi autami mi už akosi vyhladlo, našťastie pre mňa, chrám sa nachádza doslova len pár krokov od čínskej štvrte. Pretĺkam sa stánkami trhu Jalan Petaling, ktorý tvorí akúsi chrbtovú kosť čínskej štvrte. Dá sa tu splašiť úplne všetko, od ponožiek s Mickeym Mousom, cez falošné adidasy, až po elektroniku, no mňa sem pritiahla najmä vôňa street foodu. Dlho nešpekulujem a v stánku na rohu si asi u storočného Číňana kupujem egg stick. Sledujem, ako vytiahne vajíčko  spod pultu a obratne ho rozbije jednou rukou o roh panvičky. Žĺtko vykĺzne zo škrupinky do vriaceho oleja a ten sa rozprskne na všetky strany. Preglgnem naprázdno ako sledujem poskakujúce vajíčko a ľutujem, že som si neobjednal rovno dve. Je tak vlhko, že zväzok bankoviek vo vrecku mi zvlhol od potu, odrátam z nich nemotorne päť malajzijských ringgitov a podám ich starčekovi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Chrám Chan See Shu Yuen a na pozadí veža Merdeky 118.
Chrám Chan See Shu Yuen a na pozadí veža Merdeky 118. (zdroj: Dušan Király)

Poobhrýzajúc paličku s dobrotou smerujem k chrámu Sin Sze Si Ya, je to len kúsok cesty a tak by ho bol hriech nenavštíviť. Najstarší taoistický chrám v meste (postavený v roku 1864), je schovaný za úzkou a nenápadnou fasádou, vklinenou medzi radovú zástavbu budov. Areál chrámu nie je veľký a rovnako ani samotný chrám, ale o to je priestor čarovnejší. Aj keď som kresťan, mám rád arómu budhistických svätýň a tak trochu zábavnú neohrabanosť, akou správcovia svätýň v týchto historických budovách umiestňujú novodobé výdobytky civilizovaného sveta. Napríklad automat na coca colu, či tabuľku s piktogramom zákazu fajčenia, ktoré umiestnili len kúsok od stopäťdesiatročného oltára hovoria za všetko. No na prvý deň bolo chrámov až-až, preto sa rozhodnem si ďalšie nechať aj na zajtra, a zamierim čo možno najkratšou cestou nazad do hostela. Kuala Lumpur má rozsiahlu sústavu metra s kombináciou nadzemnej dráhy (monorail) a je cenovo veľmi dostupné. Cena lístka (v tomto prípade jednorázového žetónu) sa odvíja od vzdialenosti a tak nie je pevná, no platí, že obvykle nepresiahne pár ringgitov. Jediný háčik je v tom, že automaty, aj napriek tomu, že berú popri minciach aj bankovky, obvykle prijímajú len tie z najnižšou nominálnou hodnotou a tak vám nezostáva nič iné, ako sa zvrtnúť na podpätku a ísť si niekam rozmeniť. Postupne si tak človek radšej zvykne šetriť mince na metro dopredu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Mám rád atmosféru budhistických svätýň a tak trochu zábavnú neohrabanosť, akou správcovia svätýň v týchto historických budovách umiestňujú novodobé výdobytky civilizovaného sveta.
Mám rád atmosféru budhistických svätýň a tak trochu zábavnú neohrabanosť, akou správcovia svätýň v týchto historických budovách umiestňujú novodobé výdobytky civilizovaného sveta.  (zdroj: Dušan Király)

Môj hostel má výhodnú polohu len na skok od centra, v jednej izbe sa nachádza 12 kapsúl, podo mnou spí Afgánec, pokým susedka naľavo je slečna z Belgicka. Netrvá dlho a hrkútame si veselé historky z ciest, akoby sme sa nepoznali len pár minút, ale celé roky. Zdá sa, že Belgičanke sa páčim, no ona zase Afgáncovi a tak tu máme milostný trojuholník. Afgánec ju láka na pohárik do mesta, no ona obratne odráža jeho útoky. Váham, či mám skúsiť šťastie ja, ale rozhodnem sa netlačiť na pílu a počkať na správnejší okamih. S uterákom cez plece mierim do spŕch, pokým ona do mesta zháňať šaty. Žiaľ, v ten deň sa už nestretneme a na druhý, keď sa zobudím, jej kapsula je prázdna a tak opúšťam hostel akýsi namrzený. „Hlupák,“ hnevám sa na seba, nemal si toľko otáľať ty „Pán Správny Okamih!“ Chvíľu váham, či nevydrankať na ňu kontakt na recepcii, ale vtom si uvedomím, že ani neviem ako sa volá a tak opúšťam hostel definitívne zmierený s tým, že som práve urazil príležitosť. Zaprisahám sa, že ak mi ju osud pošle do cesty ešte raz, stane sa na betón matkou mojich detí. Povzdychnem si a terígajúc za sebou kufor, nastúpim na nadzemku, ktorou by to malo byť asi len dve zastávky k apartmánu, ktorý som si prenajal. Kuala Lumpur je mesto výškových budov a mestom stále bujnie výstavba ďalších, mnoho miestnych kupuje byty ako investíciu a potom ich prenajíma turistom. Je to aj pochopiteľné, keď si človek zráta, že Kuala Lumpur je šieste najnavštevovanejšie mesto na svete, a ceny bežných hotelov nie sú tak cenovo dostupné ako napríklad v susednom Thajsku, či Vietname.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Človek za polovicu ceny, čo by dal za hotel, sa môže cítiť ako Rockefeller.
Človek za polovicu ceny, čo by dal za hotel, sa môže cítiť ako Rockefeller. (zdroj: Dušan Király)

Ďalším dôvodom, prečo si skôr prenajať apartmán ako si zaplatiť hotel je, že väčšina výškových budov na svojich strechách skrýva „nekonečný“ bazén. Človek tak za polovicu ceny, čo by dal za hotel, sa môže cítiť ako Rockefeller, teda v ponímaní turistu z našich končín. Stúpam rýchlovýťahom na 26. poschodie a tajne dúfam, že sa mi pošťastí mať nejaký pekný výhľad na panorámu mesta. Keď konečne nájdem správne dvere v tom správnom krídle, trasúcimi prstami pchám kľúč do kľúčovej dierky. Kufor nechám pred dverami a ako omámený kráčam cez apartmán k balkónovým dverám. Preglgnem naprázdno, podo mnou sa rozprestiera celý Kuala Lumpur ako na dlani. Éterom vibruje volanie muezzína na modlidbu a veže Petronas Towers sa trblietajú v poludňajších slnečných lúčoch ako diamantové náušnice. Držím sa zábradlia a mám chuť kričať ako Leonadro Di Caprio s Kate Winslet v Titanu. Ešte dnes som spal v jednej z dvanástich rakvičiek v izbe bez okien a teraz toto, nečudo, že človeku je zrazu akosi emotívne. Pokým napravo výhľadu dominuje Menara Kuala Lumpur a Merdeka 118, naľavo sa podo mnou rozprestiera labyrint uličiek štvrte Kampung Baru, ktorá je hojne vyhľadávaná turistami pre svoju autentickú atmosféru a samozrejme, ako inak, street food. Len ťažko, ale predsa, nechávam výhľad výhľadom a mierim ta dole, na zem, medzi smrteľníkov, preskúmať Kampung Baru pekne zblízka. V jednej z jedální hneď za rohom si objednám smaženú chobotnicu (Sotong besar goreng) a k tomu tanier Nasi Goreng Cina. Čakanie na jedlo si spríjemním sledovaním mačiatka a jeho mačacej mamy, ako sa spolu klbčia pod stolmi jedálne. Chobotnica chutí skvele, ešte prehodím pár slov s bratmi, ktorí, zdá sa, jedáleň prevádzkujú a sľubujúc, že sa ešte niekedy zastavím, sa poberiem nazad do dennej páľavy.

Najstarší taoistický chrám v meste Sin Sze Si Ya.
Najstarší taoistický chrám v meste Sin Sze Si Ya. (zdroj: Dušan Király)

Nohy ma zanesú až na trh Chow Kit, chvíľu váham pred jedným zo stánkov, či nevyskúšam plody durianu, ale v poslednej chvíli stratím odvahu a zdupkám preč. Toto ovocie s veľmi výrazným zápachom jedni považujú za najväčšiu pochúťku, pokým iní ho nemôžu ani cítiť, nie to ešte jesť. No do ktorej skupiny sa zaradím ja, sa tento deň nedozviem. Nohy už ma ledva nesú, ale predsa, zanesú ma až na druhý koniec štvrte, kde uličky Kampung Baru spája s centrom mesta ponad kalné vody rieky Klang, most pre peších Pintasan Saloma. Pre svoju futuristickú architektúru a hlavne večerné vysvietenie, je to populárne miesto, hlavne pre influencerov, pachtiacich sa po peknej fotke na Instagram. No na mňa je toho už na dnes tak akurát a tak mierim nazad do svojej slonovinovej veže, nazad do svojej komnaty medzi oblakmi. Posteľ si usteliem naopak, oželiem rám postele na opretie hlavy radšej za výmenu, aby som pri zaspávaní videl na Petronas Towers. V noci im to pristane ešte viac, neviem sa na ne vynadívať, ba som aj skúpy privrieť unavené viečka, tak dobre sa medituje a triedia myšlienky pri pohľade na ne. Aj keď veže sú známe po celom svete, málokto vie, koľkým rôznym prekážkam a konštrukčným problémom museli ich stavitelia čeliť. Už to miesto, kde stoja, nie je to, na ktorom mali pôvodne stáť, pre zlé podložie museli ich základne posunúť o 60 metrov ďalej. Ba dokonca aj lávka, ktorá spája obe budovy na 41. a 42. poschodí sa dostavala až dodatočne. Po udalostiach, ktoré sa odohrali jedenásteho septembra vo vežiach Svetového obchodného centra v New Yorku, sa konštruktéri rozhodli obe veže premostiť, aby tak zvýšili bezpečnosť v prípade podobného katastrofického scenára. No tým sa ich trampoty zďaleka neskončili, počas stavby si na jednej z veží všimli, že sa odchýlila na stranu o 25 mm, a tak sa výstavba zastavila. Nakoniec pred zbúraním poschodí zvolili jednoduché riešenie - ďalšie poschodia stavali s odchýlkou 0,8 mm, až kým neželaný odklon postupne dorovnali. Aj samotné špičky na vrcholcoch veží sa neobišli bez kuriozity, jedna je z Kórey a tá druhá z Japonska.

Petronas Twin Towers v Kuala Lumpur v Malajzii s výškou 451,9 metra.
Petronas Twin Towers v Kuala Lumpur v Malajzii s výškou 451,9 metra. (zdroj: Dušan Király)

Mrkám rozospatými očami do žiarivého dňa, veže Petronas Towers sú omotkané v rannej hmle ako dve slečny v bielom závoji. Muezzín zvoláva hlaholivým hlasom veriacich na modlitbu, pre mňa je to znamenie, že už musím vyraziť, teda ak chcem byť v Batu Caves ešte predtým, ako ho zavalia masy turistov. Nasadám na monorail, ten ma zavezie na hlavný dopravný uzol, stanicu KL Sentral, odtiaľ to už trvá do Batu Caves vlakom len niečo vyše štyridsať minút. Vyzerá to síce na krásny slnečný deň, no beriem si svoj verný dáždnik, v Malajzii človek nikdy nevie a špeciálne v toto ročné obdobie. Rovnako aj keď viem, že bude horúco až na zdochnutie, mám na sebe dlhé nohavice ako vždy počas potuliek Áziou. Jednoducho aj keby som nemieril práve do hinduistického chrámu, vždy sa po ceste objaví nejaká zaujímavá svätyňa na preskúmanie a s holými nohami či ramenami vás tam jednoducho nepustia. Z myšlienok ma vytrhne silueta ženy v červených šatách, siahajúcich ledva po kolená, nastupujúca zo slnkom zaliateho dňa do prítmia vagóna. Nechce sa mi veriť vlastným očiam, nebesia mi zoslali druhú šancu, je to ona, Belgičanka! Aká už je len šanca, že stretnete jedného človiečika dvakrát v tomto dvojmiliónovom mravenisku, a ešte k tomu nastúpi do rovnakého vozňa.

Jedno zo zákutí botanickej záhrady Perdana
Jedno zo zákutí botanickej záhrady Perdana (zdroj: Dušan Király)

Posmelený rukou osudu, ktorý Belgičanku vyplavil predo mňa v expresne skrátenom konaní, nešpiritizujem a sebavedomo k nej pristúpim s veľkým úsmevom na tvári „pekné šaty, pristanú ti!“ Začudovane ňou trhne, asi sekundu trvá, kým jej zapne kto som a potom sa jej rozjasní „Ach, ty...ďakujem, kúpila som ich na Bukit Bintag. Ech, je to trošku čudný pocit,“ pokračuje, ,,po toľkých dňoch byť zase v šatách, cítim sa ako nahá.“ Prvotné rozpaky rýchlo premostíme a vrhneme sa do chaotickej výmeny informácií, ona práve smeruje do indickej štvrte (Brickfields), v Batu Caves ešte nebola, no plánuje tam ísť najbližšie dni. Dohodneme sa, že si večer napíšeme, čo sme dnes zažili, aby sme sa navzájom inšpirovali. Keďže nemá malajzijské telefóne číslo, ukážem jej svoj profil na sociálnych sieťach, odfotí si ho do telefónu a sľúbi, že si ho pridá hneď, ako bude na sieti. To už obaja vystupujeme na KL Sentrál, mávame si predtým, ako sa každý z nás vydá opačným smerom. Gratulujem si, deň nemôže byť krajší, mierim do jedného z najkrajších hinduistických chrámov, a ešte k tomu toto stretnutie vo vlaku, na môj dušu, skoro ako z romatického filmu s Gwyneth Paltrow. Vtom si uvedomím, že som sa jej ani teraz nespýtal ako sa volá, pokrčím plecami, nevadí, večer sa konečne dozviem.

Batu Caves: 42,7 metrov vysoká socha bohyne Murugan, jagajúca sa v zlatej farbe, najvyššia socha v Malajzii.
Batu Caves: 42,7 metrov vysoká socha bohyne Murugan, jagajúca sa v zlatej farbe, najvyššia socha v Malajzii.  (zdroj: Dušan Király)

Presne ako podľa plánu, trinásť kilometrov k Batu Caves ubehne vlakom v príjemnom ležérnom tempe. Vchod do areálu svätýň leží len pár metrov od stanice metra. Destinácie, ako práve táto, patria medzi moje najobľúbenejšie, pretože v sebe spájajú viaceré turistické potešenia do jedného výletu. Nielenže tu môžete stretnúť opice, ktoré sa v areáli voľne pohybujú a navštíviť starobylé chrámy, ale dokonca ešte spoznávate krásy prírody. Jaskyne, do ktorých vedie schodisko s 272 schodmi, stúpajúce v prudkom uhle, sú vraj staré 400 miliónov rokov. Pred schodami sa týči 42,7 metrov vysoká socha bohyne Murugan, jagajúca sa v zlatej farbe, najvyššia socha v Malajzii. V polke cesty na vrchol po stŕmych schodoch mám čo robiť, aby som v chvíľke nepozornosti nestratil rovnováhu a neskotúľal sa dolu ako vrece zemiakov. Jednoducho, schody sú priúzke a roztomilé opičky príliš odvádzajú pozornosť. Tabule neznalých turistov varujú, aby sa mali pred opicami na pozore, sú to malé kleptomanky, idú po všetkom, čo sa leskne. Stačí okamih nepozornosti, a máte po kabelke či mobilnom telefóne. Keď sa konečne vyštveráte na samotný vrchol, celí zmáčaní od potu, vchod do jaskyne prináša príjemnú odmenu za vynaložený výkon v podobe tieňa a sviežeho vánku, ktorý sviští útrobami jaskýň. Cítite sa ako v rozprávke Alibaba a štyridsať zbojníkov, akurát že tú sú zbojníkmi opice a jaskyňa nie je plná zlatého pokladu, ale kultúrneho bohatstva.

Jaskyne, do ktorých vedie schodisko s 272 schodmi, sú vraj staré 400 miliónov rokov.
Jaskyne, do ktorých vedie schodisko s 272 schodmi, sú vraj staré 400 miliónov rokov.  (zdroj: Dušan Király)

Naspäť sa vraciam rovnakou cestou, vystúpim na KL Sentral, je pravé poludnie a tak sa rozhodnem ešte využiť miesto a čas a zamierim do botanickej záhrady Perdana, ktorá sa nachádza v tesnej blízkosti hlavnej vlakovej stanice. Tak ako Batu Caves, aj do botanickej záhrady je vstup zadarmo. Čo je o to prekvapivejšie, že záhrada okrem krásnej prírodnej scenérie ponúka naozaj kopu zaujímavostí a atrakcií, ktoré stojí zato preskúmať - ako jelení park, záhrady ibišteka, orchideí, vtáčí park a park motýľov. Dalo by sa tu túlať pokojne aj celé popoludnie, len keby ma toľko nekváril prázdny žalúdok, a tak sa po ceste do svojho apartmánu zastavím v Central Market Kuala Lumpur. Ak zháňate suveníry, ktoré nie sú „made in China,“ toto je to pravé miesto, no nie preto ma sem dnes zavialo. Mierim najkratšou možnou cestou na druhé poschodie, kde sa rozprestiera food court a objednávam si Kari Laksa (12 RM). K šťastiu mi už chýba len pohár oroseného piva, no Malajzia je krajina, v ktorej je dominantné islamské náboženstvo (cca 45 %), a tak alkohol akéhokoľvek druhu je mimo barov vzácnosťou. Do apartmánu dorážam uťahaný ako kôň, aj keď sa medzitým zatiahla obloha a schyľuje sa k prehánkam. Prezlečiem sa do kraťasov, prehodím si uterák cez plece a mierim na 35. poschodie do bazéna. To už na Kulala Lumpur padá dážď, zhodím zo seba prepotené tričko a vhupnem do bazéna. Ponorím sa do chladivej vody, pôsobí ako balzam na telo i na dušu. Celý bazén mám pre seba, splývam na hladine, ktorú čerí drobný dážď a nado mnou je už len nebo, po ktorom plávajú šedivé mračná plné dažďa, no zdá sa, že trpiace na prostatu. Po pachtení sa celý deň v horúčave po meste je strešný bazén naozaj skvelá vec. Po chvíli levitácie na pomedzí neba a zeme priplávam k rohu bazéna, dážď mi kropí plecia. Kochám sa výhľadom na celé mesto, vzduchom plným miliónov kvapočiek vibruje hlaholivý hlas muezzína, zvolávajúceho na modlitbu. Najlepšie sa v Kuala Lumpure pred dažďom schováš v strešnom bazéne, napadne mi. Keby tak práve teraz do mňa udrel blesk, uškrniem sa, to by bola smrť „na pána“.

Central Market Kuala Lumpur: ak zháňate suveníry, ktoré nie sú „made in China,“ toto je to pravé miesto,
Central Market Kuala Lumpur: ak zháňate suveníry, ktoré nie sú „made in China,“ toto je to pravé miesto,  (zdroj: Dušan Király)

Ráno sa budím a prvé, čo vidím ako vždy, keď rozlepím oči, sú dvojičky, vždy tie isté, ale zároveň podľa svetelných podmienok trošku iné. Muezzín práve dospieval a ja som ešte stále horeznačky, skontrolujem mobilný telefón, no od Belgičanky stále žiadna správa. Čudné, mala napísať už včera, snáď ju v tej indickej štvrti neuniesli. Hodím do seba raňajky a vyrazím na ďalší celodenný výlet. Mierim najprv k budhistickému chrámu Thean Hou, z ktorého je okrem iného pekný výhľad na mesto, a odtiaľ sa už prepletám mestom pomedzi sústavu nadjazdov, ciest prvých tried a podjazdov k najstaršiemu a najväčšiemu cintorínu v meste, Kwong Tong. Oproti hlavnému vchodu na cintorín je hneď cez cestu starobinec, niekto sa tu snažil ušetriť za pohonné hmoty, napadne mi. Ponurú atmosféru miesta dotvárajú túľavé psy, ktoré sa poflakujú navôkol. S jedným sa mi skríži cesta hneď pri vchode do cintorína. Chcem ho radšej obísť, no zdá sa, že to isté beží hlavou aj jemu. Obaja sa obchádzame poriadnym oblúkom. Aby to nestačilo, rýchlo sa zatiahne nebo, super, vravím si, nič lepšie som si nemohol priať, ako byť zastihnutý búrkou na starom cintoríne. Stúpam do svahu husto zaprataného cintorína s chátrajúcimi hrobmi. Väčšina z nich má zvláštny sloh, sú natreté červenou či žltou farbou a širokými základňami s obrubníkmi pripomínajú ihrisko na minigolf. Hľadám, kde by som sa skryl pred prípadnou smršťou, no tých pár starých vŕb, možno starších ako celý tento cintorín, sa nejaví ako bezpečné miesto. Našťastie búrky v tento letný mesiac v Malajzii sú presne ako tie túlavé psy, vyzerajú besne, no v skutočnosti sú plaché ako baránky. Po pár kvapkách sa vietor utíši, nebo sa otvorí a zas vykukne nemilostrné malajzijské slnko. Rozhodnem sa nepokúšať osud dvakrát a radšej sa vydám na spiatočnú cestu. Neďaleko cintorína (kúsok od japonského cintorína) pod nadjazdom, zazriem v buši rozpadajúce sa hroby, na rozdiel od hrobov z predchádzajúceho cintorína, tieto zdobia kamenné kríže. Obzriem sa, či je niekto navôkol a zídem po zarastenom svahu z chodníka do buša preskúmať ich. Postupne nachádzam ďalšie a ďalšie, medzi odpadkami a zarastené porastom, ponechané napospas osudu, zubu času a postupnej erózii. Pátram po ich pôvode aj neskôr  na internete, no komu patrili a prečo ich stihol takýto osud, zostáva pre mňa záhadou - bezmenný kresťanský cintorín v buši pod dialničnými navádzačom.

Je 9. septembra, zomrela kráľovná Alžbeta, naraz mi príde smutné pozerať sa na ten istý svet, prebúdzajúci sa Kuala Lumpur z ranného oparu, no s tým pocitom, že ona tu už nie je. Nahádžem veci do práčky, schmatnem pivo z chladničky a vyberiem sa v trudnomyseľnej nálade na balkón. I spev muezzína znie dnes akosi plačlivo, uskrnem si z chladného piva a tupo kĺžem pohľadom po strechách husto zastavenej štvrte Kampung Baru. Dnes plánujem navštívit Bukit Bintang, modernú nákupnú  štvrť v strede mesta, raj pre všetkých shopaholikov a potom Jalan Alor, ktorá leží v tesnom susedstve. Je to vychýrená adresa pre všetkých vyznávačov dobrého jedla, ktorá ožíva najmä po západe slnka. Ktovie, možno konečne práve tam naberiem odvahu a zakusnem sa do smradľavého plodu durianu. Z myšlienkovej melanchólie ma vytrhne hlasné pípnutie práčky, práve doprala. Vylejem do seba čo zostalo na dne plechovky a odtackám sa do kúpeľne. No na môj údiv, dvere sa nedajú otvoriť, skúsim párkrát ešte mocne zatlačiť, no márne. Neviem, či mám plakať alebo sa smiať, perúca práčka z druhej strany doskackala k dverám a zablokovala ich. Párkrát ešte mocne zatlačím celou silou na dvere, ale s rovnakým výsledkom a tak voľky nevoľky napíšem pánovi, ktorý mi izbu prenajíma, čo sa mi stalo. Reku, keď treba použiť násilie, nech si ho použije on, mne sa za prípadnú škodu platiť nechce. Chvíľu mu trvá, kým konečne pochopí o čo ide, takú blbosť jednoducho zažiješ len raz. Žiaden strach, ubezpečuje ma, posiela za mnou údržbára, ten sa na to pozrie a skutočne, ani nie o desať minút a už sa ku mne dobýja bosý Ind, s cez plece prehodenou koženou taškou plnou náradia. Jeho na rozdiel odo mňa škody na majetku netrápia, síce pomocou hrubej sily a šroubováka nakoniec slávi úspech, no dvere sú zreteľne v hrane rozštiepené a jedna kachlička pod prahom prasknutá z toľkého mlátenia. Sucho poďakujem a ukážem prstom na poškodené dvere, on len mávne rukou a zachrapčí „trocha farby a budú ako nové.“ No keď myslíš, moje dvere to nie sú, napadne mi. Keď konečne vypadne, vojdem do kúpeľne a pozriem spýtavo na práčku ako na neposlušné dieťa „tak to ti teda pekne ďakujem, nabudúce ťa nenechám bez dozoru, moja zlatá!“

Mešita Jamek (Sultan Abdul Samad Mešita Jamek) je jednou z najstarších mešít v Kuala Lumpur. Nachádza sa na sútoku riek Klang a Gombak.
Mešita Jamek (Sultan Abdul Samad Mešita Jamek) je jednou z najstarších mešít v Kuala Lumpur. Nachádza sa na sútoku riek Klang a Gombak. (zdroj: Dušan Király)

Potom ako rozvešiam vypratú bielizeň, vyrazím do KL Forest Eco Parku, vraj práve tu zažiješ ten pravý tropický prales a to rovno v centre mesta. Žiaľ, jediné čo zažijem, je pocit, že som sa chytil do pasce na turistov. Až na pár ľanových mostov a znudenú opicu pri vchode je pýtať si od turistov 40 RM za vstup (miestni 10 RM), doslova krádež. Stále neveriac, že za niečo takéto som zaplatil 40 RM, zúfalo sa túlam parkom, stále čakajúc, že konečne objavím niečo, čo stojí za tie vyhodené peniaze. Bezvýsledne! Cítim sa podvedený a výnimočne sa rozhodnem aj to, čo si myslím, povedať pánovi za kasou. Zdá sa, že vie, že som v práve, habká, nevie, čo by povedal, radšej len mávnem rukou. Pravidlo číslo jedna do budúcna, nikdy nechoďte tam, kde pýtajú od turistov štyrikrát viac ako od miestnych. Pravdepodobne atrakcia má cenu presne takú ako účtujú im, nie vám. Mrzutosť po tom, ako ma ošmekli a práčkovú epizódu zrána sa rozhodnem vyvetrať z hlavy ako vždy, poriadne dlho špacírkou. Potom ako navštívim obchodný dom Pavilion v štrvti Bukit Bintang, mám už ruchu mesta dosť a tak zamierim do parku jazera Titiwangsa len kúsok od National Art Gallery. Nakoniec, ako to už býva, tie najlepšie veci sú zadarmo, areál parku okolo jazera (aj vstup do stálej expozície National Art Gallery) je celkom zadarmo a na rozdiel od KL Forest Eco Parku má ešte viac čo ponúknuť. Večer sa zastavím „u dvoch bratov“ a pochutím si na prostom, ale o to chutnejšom jedle Nasim malek (4.50 RM). Mame mačke, hypnotizujúcej ma pohľadom, hádžem pod stôl pár kúskov sardiniek.

Park jazera Titiwangsa len kúsok od National Art Gallery.
Park jazera Titiwangsa len kúsok od National Art Gallery.  (zdroj: Dušan Király)

Po vyše mesiaci v Malajzii opúšťam Kuala Lumpur nadobro. Belgičanka sa mi už nikdy neozvala a tak radšej než uveriť, že som dostal košom, zostanem pri verzii, že ju v malej Indii uniesla miestna mafia. Predsa len, sama Európanka, ešte blondína a v červených šatách nad kolená, tá si o to priam koleduje, nie? :) No na Kuala Lumpur spomínam len s láskou a občas, keď ráno rozlepím očí, sa mi zamarí,  že som zazrel v rannom opare siluetu dvojičiek v okne, ba dokonca, že počujem kdesi v diaľke volanie muezzína.

Dušan Király

Dušan Király

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  110x

Som digitálny nomád, ktorý sa najlepšie cíti „stratený“ kdesi v Ázii. Žil som na Novom Zélande či v Kanade, kde som sa živil ako robotník, leštič pohárov, umývač áut, záhradník, skenerista, grafik, zberač ovocia či kopáč. Príbehy z drsného živote v Kanade ma inšpirovali k napísaniu knihy Jelení cintorín, ktorá vyšla v elektronickej podobe. Momentálne mi vyšla e-kniha Ako prežiť na hosteli, ktorá má ambíciu stať sa ultimátnym sprievodcom sveta hostelov a uľahčiť tak život nielen začínajúcim cestovateľom. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu