Často počúvam o samo uzdravovaní, samoliečbe. Priznám sa, že som zástancom alternatívnej liečby (aj keď každý úkon, ktorý má dôkaz o pozitívnom vplyve na nejaký problém je medicínskym postupom ) a holistického prístupu k pacientom. Tento prístup som začal manifestovať od môjho nástupu v roku 1982 do Ústavu tuberkulózy a respiračných chorôb v Podunajských Biskupiciach.
Praktizujeme ho i teraz v rámci komplexnej rehabilitácie. V našom Inštitúte pre pracovnú rehabilitáciu občanov so ZP robíme na poli poľudštenia človeka. Naši žiaci a klienti majú bijúce srdce a spektrum emócií, ktoré sa nie vždy úhľadne zmestia do tabuliek a noriem. Celý systém komplexnej rehabilitačnej starostlivosti u našich žiakov a klientov je zameraný na ich hodnotový systém, vzdelávanie, návyky, potreby, presvedčenie a silu vzkriesenia.
Vnímam to tak, že ak je zdravie bio-psycho-socio-kultúrno-spirituálna kvalita, tak je holistický prístup potvrdený a nevyhnutný. Jednoznačne však odmietam šarlatánstvo a v krízových situáciách čo sa zdravia týka orientujem sa na oficiálnu medicínu založenú na dôkazoch a vede.
Asi by nebolo fajn, keby lekár na urgentnom príjme pacientovi so zlomenou nohou povedal, "musíte veriť, že to bude dobré a noha sa vám zahojí" a odkráčal by preč.
Veľmi zaujímavé stanovisko mi k tejto téme napísala profesorka z oblasti fyziológie. Ľudská myseľ je doteraz stále neprebádaná, máme len hmatateľné čriepky, ktoré sa snažíme usporiadať. Ľudský mozog je veľký majster a riadiace centrum všetkých telesných funkcií, ktoré udržujú homeostázu – stabilné a vyvážené vnútorné prostredie, ktoré podmieňuje správnu činnosť orgánov. A to je základ zdravia.
Ak nefungujú mozgové centrá riadiace fyziologické telesné funkcie, môže dôjsť k poruchám vyúsťujúcim v choroby. A naopak, zdravý vyrovnaný duch je predpokladom zdravého tela. Možno nie celkom dobrým príkladom toho je dôvera v terapeuta aj vo vlastné sily a aj motivácia a chuť žiť ako jeden z predpokladov úšpešnosti liečby pri zdravotných poruchách.
Toľko stanovisko.
Uvedomujem si, že čo sa týka samoliečby tak nám pri nej pomáha celá armáda našej energie, vôle, sily, nádeje a dôvery v seba samého, čo môže prispievať k terapeutickému efektu. Keď sa zbavíme toho, čo nás obmedzuje, začneme si uvedomovať krásu života, ktorý nás obklopuje. Nie je prekvapujúce, že niektorí lekári sa hrozia predstavy, že myseľ môže uzdraviť telo. Neviem, možno sa boja spoľahnúť na takúto individuálnu a nepredpovedateľnú veličinu.
Napokon aj veľká časť terapeutického úspechu moderných lekárov a medicíny pracuje so psychikou. Lekári chodia vo svojich šamanských odevoch (bielych odevoch a plášťoch), namiesto virgulí majú cez plece prehodené fonendoskopy, používajú latinské termíny, ktoré znejú ako dávne zaklínania šamanov, podávajú pacientom rôznofarebné tabletky a liečivá v špeciálnych , v podstate ritualizovaných režimoch atď.
Samozrejme, že to je veda, ale hlboký zmysel tohoto ritualizovaného správania je vytvoriť u pacientov pocit viery v schopnosti lekára – ak sa to podarí, lekár je v liečbe oveľa úspešnejší. Lekár, ktorý sa usmieva a komunikuje je vnímaný lepšie , ako lekár, ktorí sa mračí a mlčí. Upevniť vieru, dôveru a nádej u pacienta je nutné. Je to potrebný doplnok akejkoľvek inej liečby.
Nervový systém v širšom a psychika (zjednodušene to, čo si z práce nášho nervového systému uvedomujeme a cítime) v užšom zmysle samozrejme na zdravie výrazne vplývajú. Ľudia to vedia od nepamäti – vplyv na psychiku bol a zostal hlavným terapeutickým nástrojom šamanov a odráža ho aj známy biblický výrok “Tvoja viera ťa uzdravila”.
Často čítam, že to čo si naprogramujeme v hlave aj bude. Duchovná inteligencia.
V každom prípade psychika hrá veľkú rolu a môže významne napomôcť uzdraveniu pacienta pri určitých ochoreniach. Dúfam, že optimistickí ľudia žijú dlhšie.
Nie je to však zďaleka absolútna rola. Keby bola, tak by optimistickí ľudia, alebo ľudia so silnou vierou nezomierali. Vieme, že zomierame všetci, vrátane šamanov a kňazov silnej viery. Niektorí skôr, iní pozdejšie.
