Na Slovensku poznáme príslovie, že je košeľa bližšia ako kabát. Vyšívaná ľanová košeľa by teda mala byť srdcu bližšie, ako zvrchník – modrý plášť so žltými hviezdičkami.
V ostatnom čase rozmýšľam, nad národnou hrdosťou (povedomím). Nie je to asi niečo povinné. Vnímam to ako prejav lásky ku svojmu kraju, k vlasti. Len bohužiaľ teraz asi nie je doba na obrodenie národa z rôznych dôvodov, pretože geopolitika je v napätí a rodný jazyk je čoraz viac pretkávaný cudzími výrazmi nielen v reklamách, názvoch firiem ale aj masovokomunikačných prostriedkoch.
Mrzí ma, že hrdosť na vlastný národ je hodnota, ktorá vyprcháva aj s inými prchajúcimi hodnotami...
Naše národné povedomie často kazia najmä tzv. národní politici, ale zďaleka nie len oni. Málokto pestuje vzťah k vlasti a premýšľajúci hľadajú, na čom to postaviť. Možno by to chcelo silnejšie načrieť do Milana Rúfusa, ale niet takých bádateľov.
Na čom, na akých myšlienkach, ľuďoch teda postaviť svoju hrdosť?
Myslím si, že problém nedostatočnej hrdosti nie je len v malej početnosti národa, ale v nedostatočnej angažovanosti občanov, v sledovaní vlastných záujmov aj na úkor druhých a priemerní, až podpriemerní, verejní činitelia (politici), ktorí ideu malosti a škodenia nám zo strany iných živia v záujme vlastných pozícií. Napríklad tzv. veľkí národovci boli aj veľkí privatizéri, karieristi. Česť výnimkám.
Myslím si, že hrdosť je cnosť, no často sa zamieňa s pýchou a namyslenosťou a pocitom vlastnej dôležitosti. Hrdý človek by mal byť rozvážny, citlivý, vnímavý, radostný, otvorený. Mal by si stáť za svojimi názormi a nemeniť ich, nepodliehať vonkajším tlakom, a to aj za cenu nepohodlného života a neprijatia, zrieknutia sa kariéry, slávy a vonkajších pôct.
Namiesto toho, aby sme sa zapojili do "boja" za hodnotovú občiansku spoločnosť sa vybíjame v prízemných problémoch a Slovensko sa stáva "kolóniou" mocných tohto sveta.
Som toho názoru, že treba sa nám spamätať. Pestovať si našu slovenčinu. Zjednotiť sa ako národ a štát. Žiť podľa vzoru našich vzdelaných predkov. Predovšetkým nehanobiť svoj národ a vyznávať heslo jedného z nich: „Ani zisk, ani sláva je len jedna česť pre život budúcich pokolení svoj vlastný život viesť.“
Jazyk treba pestovať a vkladať do neho energiu - ak národ do svojho jazyka energiu nevkladá, potom človek musí rozprávať jazykom národov, ktoré do neho energiu vkladajú.
Svoju hrdosť by sme mali stavať na svojich vlastných , rozumej osobných činoch a nie na činoch niekoho iného alebo nejakých skupín, na práci ktorých sa nepodieľame. Na to, že naši športovci dosahujú nejaké úspechy osobne nemám dôvod byť hrdý – môžem byť rád, že uspeli, môžem im držať palce, ale hrdosť za výsledok patrí im. Ja som k tomu neprispel.
Ale u mňa je teda v každom prípade ten pocit hrdosti vždy spojený s vlastným prispením k úspechu.
Ja som hrdý na to, že odborný personál v našom IPR kvalifikovane formou komplexnej rehabilitácie pomáha žiakom a klientom v ťažkých životných situáciách a ponúka im pozitívnu víziu, v ktorej sa zvyšuje ich index životnej spokojnosti.
Mojím najväčším prianím je, aby sa zvýšil počet tých, ktorých posiela náš Inštitút do života s chladnou hlavou, horúcim srdcom a s nádejou. Mojim cieľom je manažovať Inštitút tak, aby sme boli aj do budúcnosti zdrojom mravného rozvoja a dôstojnosti človeka. Toto želanie je aj mojim verejným záväzkom.
Niet predsa väčšej hrdosti, než je tá, ktorá vychádza z toho, kto som. Človek.
Uvedomujem si, že pri hrdosti na svoj národ nemôžem byť hrdý na všetkých jeho členov, ani na celú národnú minulosť a na celú národnú súčasnosť. Inak Švejk povedal, že "...všichni jsme vodněkud..." a človek si nemôže vybrať národ tak, ako si nemôžeme vybrať rodičov alebo miesto pôvodu.
