Deti sa rodia s čistou nedotknutou dušou, v princípe zdravé. Aby sa mohli optimálne rozvíjať, ich mentálny priestor je potrebné chrániť.
Duševné zdravie detí a mládeže sa stalo za posledné roky veľmi horúcou témou. Mnohé fakty poukazujú na jej závažnosť. V minulosti sa mnohé takéto diagnózy redukovali na hanlivé nadávky. Za chorobami sú však konkrétne ľudské tváre.
Depresia a samovražedné sklony sú vážne a narastajúce problémy, ktoré majú negatívny dopad na mládež.To si vyžaduje zvýšenú pozornosť. Problém je v tom, že spoločnosť je celkovo viac orientovaná na veci, ktoré sú hmatateľné, viditeľné, ako na to, čo cítime. Duša je pre nás čosi veľmi abstraktné. Ak si zlomíme končatinu, nielenže to bolí, ale aj očami vidíme, že náš stav je zlý a ihneď vyhľadáme pomoc lekára.
Pri duši dokážeme ignorovať celé roky, že je niečo veľmi bolestivé a predstierame, že sme v pohode. Problém je, že to sa nezahojí len tak samo. Zvyčajne to zostane kdesi mimo našej pozornosti a ohlási sa to v najťažšej chvíli, keď to nečakáme.
Na duševných poruchách je nepríjemné to, že napriek tomu, že sa veľmi snažíme, často nemáme pod kontrolou svoje pocity, chuť do života, energiu a vzťahy. Stabilizácia poskytuje rôzne namiešané nástroje psychoterapie, medikamentóznej liečby, vzdelávania a skupinových podporných aktivít, ktorých cieľom je získať opäť kontrolu nad svojim prežívaním.
Absencia celospoločensky dôveryhodných figúr v rámci nedôvery tomu len napomáha. Asi je to aj výzva pre vzdelávanie. Ako budovať a rozvíjať psychickú odolnosť, sebavedomie a pripravenosť čeliť životu. Na to je však potrebné, na Slovensku určite, prehodnotiť vzťah spoločnosti ku školstvu. Smerovať investície do ľudí – pedagógov, nie do materiálu.
Tí zabezpečujú nielen to najdôležitejšie – prenos vedomostí z jednej generácie na druhú, ale aj suplujú rolu rodiny, ktorá niekedy neplní dostatočne funkciu prípravy na život. Chce to rozhľadených a múdrych ľudí. A je potrebné ich zaplatiť. To určite splnené nie je na žiadnom stupni vzdelania. V neprospech nás všetkých a našej budúcnosti.
Verím tomu, že rôzne príručky môžu byť cenným nástrojom pre učiteľov, ale ich účinnosť bude závisieť od toho, či sa podarí presadiť ich reálne využívanie v školskom prostredí.
Dobrá škola musí mať svoju vlastnú tvár, svoj vlastný rukopis.
To sú nielen nové vedomosti získané novými postupmi a prístupmi, to je aj dobrá spolupráca učiteľ a rodič, efektívny personálny manažment, priaznivá sociálna klíma v triedach, výchova humánnych postojov, hodnôt, názorov na život, učenie sa zvládať stres a správne riešiť konflikty, a výchova takých osobnostných kvalít akými sú altruizmus, tolerancia k odlišnostiam, súdržnosť, spolupráca, láska k blížnemu, odpúšťanie, rešpektovanie inakosti a dobrá sociálna komunikácia.
Duševné zdravie v školách je téma, ktorú musíme zaviesť do škôl, aby sme zabránili ľudským tragédiám v budúcnosti. Dobré duševné zdravie dáva našim deťom najlepšiu šancu na to, aby sa vyvinuli v plnohodnotných, zdravých dospelých, ktorí budú mať dostatok zručností na zvládanie každodenného života.
Dominujúcou musí byť (bola, má byť a bude) výchova v rodine. Tam sa tvoria a zvnútorňujú štandardy, normy, pravidlá. Škola sa má (môže, musí) zapojiť, ale nie nahradiť a zachraňovať. Učiteľ má mať podporu a najmä pokoj na prácu (desiatky ministrov školstva od r. 1989 významne limitujú túto potrebu).
Duševné zdravie však závisí nielen od rodiny, či školy, ale od kultúry spoločnosti, od médií...
Dušan Piršel
