Po vlasoch ma hľadila šéfka hostela, kde som prespával, aby mi tak dala najavo, že je čas sa prebrať a na niekoľko hodín hostel opustiť, aby ho dali do poriadku.
Samotné mesto nie je príliš zaujímavé. Je to doslova a do písmena industriálne mesto banského charakteru. Hlavnou atrakciou je budova radnice s netradičnou vežou, ktorá v 60-tych rokoch vyhrala nejakú cenu za architektúru. A potom ešte súsošie štyroch robotníkov s koľajnicou na pleci na miestnej stanici.
Nuž ale pravidlá sú pravidlá a tak sa treba vybrať do mesta. Po chvíli človek zistí, že z jedného konca mesta na druhý to trvá 15 minút, čo nie je veľká perspektíva ani pre turistu nieto pre domácich. Príjemné je ale to, že každé takéto mestečko má kaviareň či skôr jedáleň a tam si za par korún človek môže pri káve a koláči posedieť aj celé hodiny. Tak som sa tam usadil, nasadil sluchátka na uši a vytiahol prvý diel dejín filozofie napísanej filozofom samoukom Egonom Bondym. A vtedy nastal ten magický okamih, kedy sa zmyje všetká prípadná nevľúdnosť miesta a absurdnosť situácie.
Káva a koláč voňali a do sluchátok mi Simply Red pomalým rytmom spievali ich hit: „If you don't know me by now, you will never never never know me…." Pohľad mi skĺzol na stôl, kde ako podnos pod táckami bola reklama firmy Gevalia. Obrovská záocenská loď kotví pri maličkom ostrovčeku, akých sú pri Švédsku tisíce. Na ostrovčeku je domček. V domčeku sa svieti a vyžaruje z neho hrejivý pokoj aj keď je malilinký.
A vtedy som pochopil, že nezáleží na veľkosti a honosnosti miesta, ale na pohode, ktorú si dokáže človek okolo seba vytvoriť.
