Svoje poklady z detských čias mám ukryté vo vysokej vstavanej skrini. Na jednej polici sú rozprávky, inde zas sci-fi (Asimov a Clark), retro romány (Rebeka, Potkan kráľ či Prekliati králi), Revue svetovej literatúry z konca 60-tych rokov (s Barberellou). Každá polička má proste nejakého spoločného menovateľa, aj keď mi to doma nik neverí a podozrieva ma, že len kamuflujem neochotu urobiť v tom organizovanom chaose poriadok.
Rozprávkové knižky sa dajú nájsť najľahšie. Počnúc Dobšinskym cez Ferda Mravca a zlatú a striebornú knihu rozprávok Boženy Němcovej sú na nich stopy intenzívneho čítania. Každá musela byť mierne ošetrená, aby sa dožila dnešných čias. Opice z našej police a Meduška nesú znaky po niekoľkonásobnej "asanácii". Nuž ale uznajte, že príbehu Cuca, čo cucal cukríky a spolu s Meduškou bol na planéte plnej čokolád, žuvačiek a jazera z malinovky, nemohla detská duša odolať. Už ako dieťa som nemal veľký rešpekt k autoritám a tak knižky ilustrované Fullom a Brunovským (Malá morská víla) sú mohutne počmárané a detaily dokresľované.
Na poličke pod rozprávkami je torzo podľa mňa najúžasnejšieho edičného počinu starých čias. Nie že by som za nimi nejako zvlášť smútil, ale raz darmo. STOPY v tomto rýchlokvasenom kapitalizme nič poriadne nenahradilo. Tá edícia mala štýl, nápad a bola zbierkou fantastických a najmä zrozumiteľných príbehov. Bola inšpiráciou pre sny a hry. Mohli sme byť Apačmi, Stopármi, Tarzanmi. Objavovať Stratený svet mnoho rokov pred Spielbergom. Byť Elektronikom, chlapcom z kufra a lietať ku hviezdam vo Vesmírnych dobrodružstvách. Putovať s Markom Polom, či zmeniť sa na alchymistu Johanna Kunckela. Kto nečítal Jazdca bez hlavy nevie, čo je strach. A o pánovi Tragáčikovi a jeho super aute sa dá povedať len ááách, jaj. Tento poľský Indiana Jones bol pre mňa najlepšou knihou dejepisu. Dostal ma do sveta Templárov v časoch, keď Umberto Eco ešte len sušil atrament na rukopise Mena ruže. Genialita nápadu bola aj v tom, že niekto pochopil, ako veľmi majú deti radi zbierky mincí, známok - tak prečo nezbierať aj knihy?
Nikdy som nebol veľkým fanúšikom detektívok, ale Traja pátrači boli výnimka. Nezachytil som ich od začiatku, prvý príbeh, ktorý mi rodičia kúpili, bolo Tajomstvo ostrova kostier. Postupne som si doplnil aj predchádzajúce časti, ktoré v klube mladých čitateľov opakovane vychádzali. Keď mi už ako dospelému vykradli pivnicu s knihami a medzi nimi aj šepkajúcu múmiu a zajakavého papagája, bolo to, ako keby mi ukradli časť detstva.
Dnes vychádzajú Pátrači opäť a tak som si chýbajúce časti doplnil. Ale už to akosi nie je ono. Štvorcový formát nahradil rodokapsový, ilustrácie sú tiež akési divné a čo je najhoršie, príbehy sa množia akosi bez nápadu. Nedávno som držal v ruke už 39. diel. Traja pátrači a UFO. Niekto sa pokúša obuť črievičku na nohu slona.
V tej súvislosti ma napadá, že majstrom fantázie pre mňa zostane navždy pán Verne. Tisíckrát prečítaná Cesta na Mesiac, Dvadsaťtisíc míľ pod morom, Cesty do stredu Zeme a Okolo sveta za 80-dní, či Päť týždňov v balóne sú dôkazom toho, že niektoré veci sú natoľko kvalitné, že nehrozí ich 39- násobná recyklácia.
A tak zatváram skriňu plnú kníh a sestre posielam sms, že sa nemusí obávať. Synovec, ak je aspoň trochu po mne, bude mať chvíľu čo čítať.
