Robert Fulghum začal písať až ako 50 ročný. Predtým vystriedal mnoho povolaní. Jeho prvá knižka - Všetko, čo skutočne potrebujem vedieť pre život, som sa naučil v materskej škôlke - vznikla v podstate náhodou. Písal príbehy priateľom, známym a tí to zas posielali ďalším. Neraz skončili prichytené magnetkou na chladničke. A aby bol americký sen dokonalý, jedného dňa ich doniesol zo školy syn literárnej agentky, ktorá sa na Fulghuma obrátila, či nemá viac takých príbehov. Samozrejme mal a tak sa začala jeho mimoriadne úspešná dráha spisovateľa. Od roku 1988 napísal tri pokračovania "škôlky", za ktorými nasledovala zbierka obľúbených citátov a príbehy ľudí o láske. Pred dvomi rokmi začal písať románovú trilógiu Tretie želanie, z ktorých už vyšli dva diely.
Robert Fulghum sa nepovažuje za výnimočného autora a je presvedčený, že nikdy nedostane žiadnu literárnu cenu. Za mimoriadny úspech svojich kníh v Čechách a na Slovensku vďačí podľa vlastných slov svojim prekladateľom, ktorí sú vraj lepší spisovatelia ako on. Veľmi si taktiež pochvaľuje, že začal písať až v neskoršom veku, vďaka čomu mu sláva "nepomútila" hlavu.
Stretnutie s obľúbeným spisovateľom nemusí dopadnúť vždy podľa očakávania. Spôsob akým autor píše sa neraz odlišuje od jeho správania sa na verejnosti. To ale rozhodne nie je prípad Roberta Fulghuma, ktorý je skutočným zosobnením charizmy. Už pri prvej návšteve dokázal, že je mimoriadne skromný a pozorný rozprávač a predovšetkým poslucháč. Kým minulý rok na jeho podpis čakal doslova dav čitateľov, tohtoročné stretnutie bolo komornejšie a vznikol aj priestor aj na krátky rozhovor - "for blog.sme.sk".
Pán Fulghum vaše príbehy sú pre mnohých ľudí, ktorí si píšu blogy, vzorom. Skúšali ste niekdy aj vy blogovať ?
"Nie v pravom zmysle, nakoľko nepoužívam internet. Bojím sa totiž vírusov a nezvládal by som odpovedať ľuďom na e-maily. Ale na svoju webstránku raz za dva tri dni pridávam nejaký príbeh, takže v podstate som "bloger" už dlhé roky, len som o tom nevedel.
Keď ste boli v Bratislave minulý rok, rozprávali ste o tom, ako ste chceli vedieť, či sa príbeh o samaritánovi skutočne stal tak, ako je opísaný v Biblii. Vaša matka vám vraj povedala, že dôležitejší je duch príbehu. Myslíte si to stále ?
"Áno. Každý človek má nejaký výnimočný príbeh, ktorý roky opakuje či už pred kamarátmi alebo rodinou. Za tie roky sa brúsi, niečo sa pridá a niečo uberie. Ale tá výnimočnosť tam vždy ostane a preto si myslim, že príbeh nemusí byť úplne presným odrazom skutočnosti. Nakoniec pamätáte si do detailov, čo sa stalo pred týždňom či mesiacom ? Alebo čo sa vám snívalo dnes v noci ? Príbeh by mal rozhodne niesť posolstvo, čiže jeho duch je dôležitý."
Boli ste unitárskym pastorom, ale máloktorý príbeh z vašich kníh je o náboženstve.
"Áno to je pravda. Ale napriek tomu sú tie hodnoty v každom jednom ako akási základňa."
Vás je asi ťažké predstaviť si ako zapáleného účastníka ateisticko-kresťanskej polemiky, prípadne o tom, ktoré náboženstvo je lepšie a pravdivejšie ?
"To je úplne absurdná predstava pre mňa. Viete v konečnom dôsledku je to také, ako keby ste sa mali rozhodnúť, ktorý jazyk je lepší. Napríklad gréčtina alebo slovenčina. Každá má svoje prednosti."
Dnes ste opäť podpisovali svoje knihy a písali venovania. Minulý rok ste si ale odniesli ako darček preklad vašej knihy plný venovaní od slovenských čitateľov. Nechali ste si ich preložiť ?
"Ó áno. Sú nádherné. Ukazoval som ich v USA niektorým spisovateľom, ktorí by tiež niečo podobné radi urobili. Je to úžasná myšlienka a vznikla tu u vás v Bratislave."
Robert Fulghum (1937) - bývalý kovboj, barman, obchodný agent, folkový spevák, unitárny pastor. V súčasnosti píše tretí diel svojej románovej trilógie, chystá ďalšiu knihu esejí a hru. Je milovníkom hudby a tanca (navštevuje hodiny tanga). Aj keď o tom vo svojich knihách nepiše, venuje sa aktívne politike. Je členom Demokratickej strany. Internet síce na komunikáciu nepoužíva, ale pomocou asistentky pravidelne aktualizuje svoju webstránku.
Tento článok venujem Marianne Varjanovej , bez pomoci ktorej by nemohol vzniknúť.
