Certifikát na rodičovstvo

Konkrétne predvčerom mi to zas nevyšlo. Nastúpil som do električkyna zastávke smer Mesto. Úplne dozadu, mylne sa domnievajúc, že budemmať primeraný pokoj. Chyba lávky. O zastávku vyššie nastúpilakombinácia hysterická a všetko nepretržite komentujúca matka odetá dovypasených šortiek, ktorej krivky naznačovali, že hamburger muselapríjmať hádam ešte v materskom mlieku, a hyperaktívny chlapec, asi voveku 5 rokov, ktorému sa rovnako ústa nezastavili a zaujímalo ho všetkonavôkol.

Matka posadila syna predo mňa a sama si stala za môj chrbát.Železná tyč, ktorú zvierala v ruke, vyzerala riadne hrozivo, a tak somsa zo začiatku aj potešil. To som však netušil, že o čo lepšie budem natom opticky, o to horšia bude zvuková zložka.

Keď prvýkrát zajačala: "Neotáčaj sa, nech ťa to ani nenapadne!!!" strhol som sa ako v zlom sne a začal som levitovať na sedačke.Dopadol som v okamihu, keď zlatá mamička zrevala: "Filip, počuješ, čoti hovorím ?!"
Našťastie toľko filipa mi ešte ostalo, aby som si uvedomil, že ja Filip nie som.

"Predstavenie"pokračovalo. Príkazy "Buď ticho! Nevrť sa !" zneli spoza môjho chrbta stakou kadenciou, že by sa za ňu nemusel hanbiť ani Kalašnikov.Pochopiteľne, chlapec predo mnou nič z toho nevnímal a robil si, čo samu zachcelo. Vrtel sa, otáčal a mal stále milión otázok, naktoré nedostával odpoveď. Jeho drahá matka, ktorej som stál v ceste,polovici z nich nerozumela a odpovedala na niečo úplne iné.

Vrchol nastal, keď sa chlapec zrazu ukľudnil a prestalotáčať. Vtedy na neho zajačala: "Filip, čo si ticho ? Aké pikle kuješ?!" To som už psychicky nezvládol a na najbližšej zastávke vystúpil.Nervy mám len jedny.

Je zvláštne, že na to, aby ste mohli napríklad riadiť auto,musíte urobiť šoferák, ale na rodičovstvo žiadny certifikát netreba.Vždy si pri podobných zážitkoch hovorím, že ak si dá niečo podobnéniektorá zo strán do programu, tak má môj hlas istý nafurt. Ale to bysa musel iný zázrak stať, aby sa niekto zaujímal o veci, ktoré MNEničia nervy.