Pacient štyridsiatnik, chlap ako hora, veľký, mocný. Ako keby len spal. Svojim spôsobom. Večer šiel spať, ľahol si, ráno už nevstal. Neliečený vysoký krvný tlak. Niekde to prasknúť muselo. Prasklo. Na zlom mieste. Infarkt mozgového kmeňa. Centrá pre dýchanie a srdce odišli. Nefungovali. Nenávratne ukončili svoju nenahraditeľnú úlohu....Dýchali prístroje. Lieky držali srdce. Umelo. Mozog umrel. Záver- mozgová smrť.Smutná prognóza. Smutné finále. Posledné dejstvo života človeka.Viacero uhlov pohľadu. Viacero emócii. Viacero záverov.Jeden záver je istý. Smrť. Relatívne mladý človek. Ideálny darca orgánov.„Poďte sa pozrieť na oči pacientovi“, hovorí doktorka. „Typické pre kmeňovú smrť.“Stojím pri lôžku. Pozerám sa. Oči veľké čierne. Zrenice široké. Nereagujúce na svetlo.Smrť. Pohľad do jej očí. Zblízka. Smutná, hrozná situácia? Absurdne pokojná, reálna, zarážajúca, pokorujúca. Vtedy sa zabúda na všetko...na všetko...či máš alebo nemáš. Či si bohatý alebo nie si. Či si úspešný v živote alebo nie si. Či máš Mercedes a či chodíš pešo. Či máš firmu alebo či si v závode. Či máš značkové veci, a či nemáš. Či máš účet tučný, a či biely. V tom momente je to jedno...úplne jedno. Nepodstatné. Nič čo si mal, ťa už nedrží. Tvoje materiálne istoty padli. Už len telo. Smrť prišla. Neušiel si. Naberáš iný zmysel. Vstupuješ do inej dimenzie. Tvoja duša smeruje na cestu... Človeku všetko možné prechádza hlavou pri takomto momente. A bude veľa takýchto momentov ešte.Moment rozhrania medzi životom a smrťou. Blízky na dotyk ruky. Priamo citeľný. Z reality života do abstraktnosti smrti. Hraničná situácia. Smer nový rozmer. Smer nebo ...(?)...Pri pohľade na veľké čierne oči. V tej chvíli človek zabúda. Na seba. Na svoje utrpenie. Na všetko. Nebolo nič. Len veľké a čierne oči.Realita života vs. krajšia abstraktnosť neba (?)Kto chce, túži, môže pochopiť. Svojim spôsobom. Žiadne riešenie. Len možnosť zabudnúť. Na tento svet. Na seba.Môcť vidieť chodbu medzi realitou a abstraktnosťou, chodbu medzi zemou a nebom (?)Dívať sa do nej. Svietiť si do nej. Stáť na prahu bolestnej reality zeme. Vykročiť na cestu krajšej abstraktnosti neba.Keď sa niekto bude pozerať do mojich, tvojich oči, ja ,ty už budem, budeš na ceste. Na druhú stanu chodby. A už nebude cesta späť...V blízkych dňoch muža odpoja od prístrojov. Jeho telo umelo udržiavané a ohrievané raz a navždy odíde. Smrť jedného dá nádej na život ďalším, ďalším siedmim na začiatku chodby. Ktorí ešte majú čas. Zohriate srdce bude ďalej biť, pľúca budú dýchať, oči vidieť, obličky pracovať. U siedmich nových životov.Sedem životov bude žiť zo smrti jedného života. Jedno skončilo, sedem nových začne.Maximálna ľudská láska . V telesnej podobe. Maximálne sa stratiť a pritom sa rozdať. Túžiť zažiť takúto lásku, túžiť darovať, prijať takúto lásku..Rozdať sa. Skrášliť bolestnú realitu zeme a odísť do ešte krajšej abstraktnosti neba. A nič nežiadať. Na nič sa nepýtať. Ostať mlčať.... Len dúfať. Dúfať, že to moje srdce nebude moc ťažké pre toho komu som ho dal. Pre toho, kto ho nesie. Pre koho bije. Pre toho, komu vháňa do tela krv, život...Žiť svoju realitu, hoci darca umrel.Láska medzi Bohom a človekom.Chodba medzi reálnou zemou a abstraktným nebom.Smrť Jedného muža - život človeka.Drevo kríža - veľké, čierne oči - viac ako sedem životov...Jeho život...tvoj život...Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia...Jn 15, 13-14a
