Stopár, turista, animátor, priateľ, manžel, otec, lekár-anesteziológ. Zoznam autorových rubrík: Z toho poznám, že ma Máš rád, Stopom svetom, Súkromné, Nezaradené
V roku 2011 bolo na Slovensku 412 745 ľudí v takomto životnom postavení (zdroj: Štatistický Úrad Slovenskej Republiky). Počas roku 2010 bolo uzavretých 25 415 manželstiev (v porovnaní s rokom 2009 o 941 menej). Rozviedlo sa 12 015 manželských dvojíc. Na 100 uzavretých manželstiev tak pripadlo 47 rozvodov (zdroj: rozvod-rozchod.sk).
Každá minca má dve strany. Aj stopovanie nie je len o pekných zážitkoch a milých stretnutiach. Taktiež nič nie je úplne čierne alebo biele. Aj na stope je spektrum ľudí „farebné“. Nechcem sa hrať na idealistu, skôr sa snažím hľadať realitu. Občas sa vyskytne niekto alebo niečo, čo vám trochu dvihne adrenalín v krvi. S tým musím rátať, každý kto chce stopovať. Nechcem tým odradzovať a pohoršovať, len ponúknuť aj druhú stranu. Tu je pár akčnejších príhod zo stopárskych akcii
V utorok bol môj cieľ Smolník. Dedinka niekde medzi Rožňavou a Košicami. Mal som tam ísť pre cajon (perkusia, hudobný nástroj). Počasie nebolo priam najideálnejšie, ráno v Martine fúkal silný vietor a trochu snežilo. No ja som sa odradiť nedal. Po škole som sa postavil v Sučanoch na cestu. Bolo asi jedenásť hodín. Tých 400 kilometrov budem musieť nejako otočiť do večera inak budem niekde vonku spať.
Ako sme prešli maďarské hranice a chorvátske pivo z nás pomaly vyprchalo, skúšame stopovať na kruhovom objazde. Dnes sme už veľmi ďaleko. Ani v sne by nám nenapadlo, že už dnes bude Maďarsko. Tu prichádza do praxe stopárska sínusoida. Raz si hore a raz si zase dole. My sme boli už dosť vysoko, keď prišla taká maďarská plytčina v nasledujúcich hodinách, ktorú sme absolútne nečakali.
Po úspešnom dni, sa veľmi dobre ráno vstávalo. Bola mierne zatiahnutá obloha, miestami sa mračná trhali, slnečné lúče sa predierali a dopadali na skalnatú krajinu. Nachádzame sa asi 100 km od mesta Vrgorac, miesto kde sa končí diaľnica. Balíme stan. Po včerajšom dni už nemáme vôbec žiadnu vodu (Karlovačko nám zabezpečilo akú takú hydratáciu aspoň na večer a do rána). Kdesi v diaľke je obrovská tabuľa METRO. Tam sa asi nebude dať nakupovať. Široko ďaleko žiaden supermarket. Len Cestarina, správa diaľnice a našťastie jeden jediný malý domček, s peknou záhradou, plnou kvitnúcich stromov, rastlín a kvetov.
Po pokojnej noci bez kráv a iných rušiacich elementov, pohoda-jahoda, sa prebúdzame do zamračeného skorého rána. Je asi 6 hodín, musíme rýchlo pobaliť stan, spacáky, veci, aby nás niekde po ceste nestihol dážď alebo búrka. Ideálne by bolo niekoho čo najskôr stopnúť, dnes to ale bude ťažké, ľudia do práce moc nejdú. Dnešným cieľom je Chorvátsko. Ešte sme netušili, že príde veľká kríza stopu. S tým treba vždy rátať, nastane práve vtedy, keď človek chce rýchlo stopnúť, chce mať úspech. Kríza tlačí do pokory, nie je to v tvojich rukách
Ako to všetko začalo. Keďže už Slovensko pomaly začínalo byť malé a chuť po niečom väčšom, adrenalínovejšom, menej istejšom a dobrodružnejšom bola stále väčšia, tendencia navštevovať obyčajné neobyčajné miesta vzrastala, tak prišiel nejako do cesty života takýto nápad. Na prvý pohľad bláznovstvo, nemožné , odtrhnuté. Nie pre chronického a odtrhnutého stopára. Potreba vidieť, túžba zažiť, ísť, putovať. Dlhé plánovanie asi dva týždne, čo si vziať, na čo nezabudnúť, kadiaľ ísť. Ale najmä sám pred sebou nájsť dôvody prečo odísť a za čím putovať, čo hľadať. A samozrejme nájsť dvojku, odtrhnutého, streleného, podobného. Zas dva týždne intermitentného vysedávania na internete, rozosielanie emailov, sms, správ, podávanie inzerátov, oslovovanie známych aj neznámych. Nakoniec som bol 5 dní pred odchodom zmierený s tým, že idem sám. Cesta naplánovaná, mapa kúpená, niektoré ostatné veci tiež sa zohnali. Len parťák chýbal.
