Je tak idiotsky zvláštne, ak pred vami odrazu stojí niekto, na koho ešte nie ste pripravení. Už len samotné “ahoj“ znie idiotsky neprirodzene. Pohľad do zeme, ruky vo vreckách a neposlušný jazyk, ktorý vycíti situáciu tzv. zneužitia svojho pána a začne si robiť, čo sa mu zachce. Jazyk sa niekedy fakt správa ako idiot. Nerobím reklamu na Dostojevského. Ja len konštatujem niečo s použitím rôznych variantov slova “idiot“, lebo mi to strašne sedí. A viete aké to je, keď vám niečo strašne sedí. Je to strašné!
Môj bývalý pán M. stál pred mojimi dverami. Vrátili sme si čačky mačky, prehodili pár idiotských viet a potom povedal: „...poď sem“ a otvoril náruč. Obaja sme sa rozplakali. A plakali sme a objímali sme sa a plakali sme a objímali sme sa. A nevedeli sme sa od seba odtrhnúť, pretože sme vedeli, že sa takto cítime naposledy. Človek si rád so sebou odnáša posledný dotyk, posledný bozk... Mám pocit, že s tým všetkým posledným sa oveľa ťažšie zabúda, ťažie, ale krajšie. Rozlúčili sme sa ako ľudia a to je pre mňa to podstatné. Bez výčitiek, bez hnevu a s pocitom, že si vážime jeden druhého.
Až raz dokončíme naše životné púte: zachránime veľryby, zatancujeme si s domorodcami, v člne preplávame oceán, strávime istý čas meditáciou v Tibete a pod., tak možno vtedy sa stretneme spokojní a budeme tu jeden pre druhého.
Bon voyage...
