Pablo Picasso odkryl vo mne túžby bohéma,
ktoré vyplavujú sa kvapkami.
Vidíš? Damoklov meč visí nad nami
Nevyspytateľnosť duší.
A Dinýsios búši do dverí a búši.
Poď!
Vyzleč sa donaha, sadni si k stolu,
upi si z vína, olíž cigaretu marihuany
a kresli ...
...to, čo si myslíš, že je medzi nami.
Cítim sa ako Hendrix vo farebnom kostýme s volánmi, cítim sa ako Basquiat vo veľkých drevákoch a vyťahanom svetri, cítim sa ako Ja vo Svojej Koži.
Maľujem plátno žltou, lebo je vraj pozitívna. A doprostred ho potriem čiernou, lebo je vraj negatívna. I keď mne sa to javí opačne.
Keď Hendrix s Basquiatom nezávisle od seba a premýšľali o živote /okrem iného/, mnohé veci sa im javili inak. Niekedy nie je vôbec jednoduché vydať sa vlastnou cestou; cestou, ktorej krivky normálnosti strácajú očakávaný tvar.
Nech si krivky normálnosti kreslí každý sám. Nech si krivky normálnosti kreslí každý svojou farbou. Nech sa každý sústredí na svoju normálnosť.
A ja si na seba beriem hadie sako ako „symbol viery v osobnú slobodu“ a vychádzam do ulíc.
/respect D. Lynch/
