a som opäť v rytme rock´n´rollu
a cítim zdivočenú faunu a zelenú flóru
kdesi uprostred tmavého sídliska
si tancujem tanec toho „čo nič nezískal“
/nemám opätok,
stojím mimo príjazdovej dráhy/
a skúmam vlhkosť rannej vlahy.
Niekedy má chuť len tak si sadnúť do hliny a presypávať si ju medzi prstami. Úplne nahá sa na ňu rozvaliť a poriadne sa v nej vyváľať. Tak poriadne do špinava si do nej zaboriť tvár, pomáčať si v nej jazyk a neprestajne sa na ňu usmievať. Totálna rozkoš od končekov prstov na nohách cez prirodzenie až po korienky vlasov. Šťastie, ktoré by som pri tom cítila by bolo vykúpením za všetky tie premárnené dni. Robiť tie najprirodzenejšie veci s tým najprirodzenejším úmyslom v akúkoľvek chvíľu. Tak na to mám niekedy chuť...
