Jemnosť vecí ma roznežnieva, vtedy by som sa chcela prezliecť do úplne inej módy, utekať súčasne s prúdom vody, rozhadzovať do vetra vystrihnuté postavičky z papiera, len tak nechať slzy padať na suchú hlinu. Všetko by sa to dialo za sprievodu tej krásnej neznámej hudby. Čím viac ju počúvam, tým menej mi je známa, čím menej mi je známa, tým väčšia je moja chuť ponárať sa do nej. Neukojená krásou, lahodnosťou tónov, jej mäkké ruky sú všade navôkol, moje milované.
Noc upadá do tvrdého spánku, len mesiac, ten chutný žiariaci pirôžtek visí na nebi a tvári sa, že sa ho nič netýka, ani tma ho nemôže zaskočiť. Otváram okno, sadám si na posteľ a vdychujem čerstvý vzduch pani Noci. Nemôžem spať, bojím sa, že mi počas spánku niečo unikne, niečo vzácne, niečo neobyčajné, niečo dôležité – rozprávkový jednorožec, nočná víla s čarovnou paličkou, múdra húkajúca sova, kôň Pejko so zapriahnutým kočiarom...
Nakoniec ma ticho zlomí, zaspávam s Murakamim v lone a prebúdzam sa do slnkom vyhriateho dňa. Premýšľam o čo som prišla, premýšľam čo ma čaká, premýšľam...
/Zelená pieseň napísala ďalšie verše
navliekam si nový svet na červenú niť
v sebe skrytá túžba spoznávať,
šeptá mi „len príď!“/
