Cítim ju, už visí vo vzduchu, čochvíľa dopadne na zem v plnej svojej kráse. Smejem sa sama pre seba, smejem sa nahlas, prekvapím zopár ľudí, nevadí mi to, také veci mi nevadia. Niekedy si daný okamih či chvíľu užívam natoľko, že sa mu/jej úplne oddám, nehľadiac na zbytok človečenstva. Toto sú predsa moje okamihy okamihové, chvíľky chvíľkové, toto sú predsa moje likérové dni.
Nádych, skok a už som v nej celá utopená. Cítim ju, mazná sa s mojou pokožkou, je príjemne mokrá, chladivá, mierne sa kolíše. Úplne celá sa do nej ponorím, ona sa ochotne ponorí do mňa. Splývame. Voda a ja. Dve nerestnice. Nevieme sa nabažiť jedna druhej/druhá jednej. Milujem ju v také dni, v také moje milované likérové dni. Uterákom sa zbavujem jej dotykov, odchádzam od nej po špičkách, azda si to nevšimne...
Mesto je plné cudzích tvári, cudzieho ruchu, je cudzie. V cukrárni sa na mňa usmieva tvarohový koláč so želatínou. Vyzerá tak sladko, nechcem mu odolávať, veď som prišla kvôli nemu, len on jediný ma v tejto chvíli dokáže uspokojiť. Opätujem mu úsmev a už si ho dávam spokojne do pusy. Úchvatný. Neskutočný. Som do neho zamilovaná až do posledného sústa. Priznám sa, prstom naberiem zvyšok tvarohu z taniera a narýchlo ho oliznem, nenechám ho predsa v rozpakoch. Akýsi pozdrav, nepatril mne, som rada.
...a hudba v ušiach stále spieva ódy na všetko ožiarené slnkom.
Chcela by som si sadnúť na lavičku a čítať Dámu s kaméliami. Ešte je však skoro na taký prepych, ešte chvíľu za ňou treba počkať. Ja rada čakám, keď sa oplatí, doprajem kompletnosť svojim likérovým dňom.
So žihľavou si umyla vlasy,
zhltla amarelu
a zaškľabila sa na slnko.
Nahé chodidlá zaborené do trávy
šúchala o seba ako dieťa.
V túto chvíľu
cítiť toľko spokojnosti.
V tento okamih
vyžarovať toľko krásy.
Prstom si pošúchala nos
a do úst vložila ďalšiu amarelu.
Vedela, že je to iba okamih...
