Minulý víkend som cestoval domov na trase Svätý Jur – Prešov. Zhruba o pol jedenástej mal prísť do Svätého Jura osobný vlak, ktorý našu skupinku mal zobrať do Trnavy. Tam by sme museli čakať 2 hodiny na rýchlik, ktorý ide smer Košice. Predpokladali sme, že časová rezerva 2 hodiny bude dostatočná a že ani nepredpokladané situácie nás nezaskočia. Keď už mal náš osobák meškanie cez 20 minút, tak sme si povedali, že našťastie máme tú veľkú rezervu. S takýmto meškaním dorazil vlak na železničnú stanicu do Svätého Jura. Prišiel nový dvojposchodový. Celkom som sa potešil, že si konečne vyskúšam tento nový vláčik. Jeho meno bola Helena.
No čo sa ale nestalo. Helena sa pokazila. Áno, verte tomu alebo nie, no nový vlak, ktorý nedávno prešiel skúšobnou prevádzkou sa pokazil. Väčšina ľudí by sa nazlostila, ale ja som na niečo také u železníc už zvyknutý. Zdalo sa mi nenormálne smiešne, že sa nový vlak, ktorým sa tak všetci politici vychvaľovali, pokazil. Na otázku, že čo sa vlastne pokazilo som sa dozvedel, že to nevedia. Z čista jasna sa vlak pokazil a nedá sa zistiť prečo. Vraj sa bude čakať na ďalší rušeň, ktorý príde Helenu ako starú nemohúcu mršinu odtiahnuť.
Náš plán dostať sa do Trnavy stroskotal a vážne hrozilo, že rýchlik na východ nestihneme. Tu nás však zachránila pani sprievodkyňa, ktorá nám poradila, že o chvíľu ide osobný vlak do Bratislavy a že na Vinohradoch môžeme ten rýchlik chytiť. Budeme mať rezervu len 7 minút a preto si máme lístok kúpiť už v osobnom vlaku do Bratislavy. Ten šiel zhruba až o hodinu, tak sme mali čas sa ešte chvíľku pozabávať na novom pokazenom vlaku. Chudák sprievodcovia, nebola to ich chyba, ale ľudia to dali vyžrať práve im. Pritom práve sprievodcovia sú na celých železniciach jediné, čo nemôžem kritizovať. Nacestované mám toho strašne veľa za ostatné roky a nestretol som sa s jediným prípadom, kedy by som sa nejako mohol sťažovať na sprievodcu. Vždy boli milí, priateľskí a nápomocní. Škoda, že sa ľudia vždy vyvŕšia na nich. Ak by boli celé železnice na tak vysokej úrovni ako vlakoví sprievodcovia, tak by som bol od nirvány v nebi.
Jedna kuriozita ma na týchto nových vlakoch skutočne pobavila. Nakúpili sa vozne a celá súprava, no moderný rušeň sa nekúpil. Čiže vozne musel zo zadu tlačiť starý rušeň, ktorý museli prerobiť, aby bol toho schopný. Môj osobný tip je, že práve tam sa niečo pokazilo. Celkom zábavne zneje informácie, že manuál k novým vlakom dostali rušňovodiči na USB kľúčoch. Škoda len, že železnice nedomysleli, že v kabíne žiaden počítač nie je, na ktorom by sa to dali prečítať. No nie sú tie naše železnice zábavný podnik? Ja som sa nasmial celkom dosť, plakať sa mi už nechcelo.
Samozrejme do Bratislavy na vinohrady sme sa odviezli starým koženkovým osobákom a rušňom tak starým, že možno pamätá aj Beneša. Staré vláčiky síce majú svoj vek, no stále fungujú. Vlaková sprievodkyňa sa celkom slušne s nami pozabávala, keď nám predávala lístky. Museli sme totiž ísť ďalej, aby sme boli bližšie. Jazda samotným rýchlikom už bola v pohode, dokonca šiel aj na čas a nič ho nezdržalo. Ako som sa neskôr dozvedel, tak Helenu ako starú mršinu odtiahli potupne do Pezinka a nasadili namiesto nej náhradnú autobusovú dopravu. Nuž, môj prvý kontakt s dvojposchodovými vlakmi bol vskutku jedinečný.
Nikdy však nevravte nikdy a môj druhý kontakt s poschodovým vlakom bol hneď v ten istý deň. Po polhodinovom čakaní na prestup v Kysaku som sa do Prešova odviezol na ďalšom dvojposchodovom vlaku. Keď som ho videl prichádzať, tak som sa musel smiať aké mám na nich v ten deň šťastie. No povedal som si, že ak by sa pokazil aj ten druhý dvojposchodový vlak, tak už by ma fakt asi porazilo. Nuž nestalo sa. Po deviatich hodinách som úspešne dorazil domov. Ako som tak stál na zastávke v Prešove a 15 minúť čakal na autobus mestskej hromadnej dopravy, tak som si spomenul na nášho ministra dopravy ako sa rozplýval nad tým, že nasledujúci rok už budeme na východ cestovať za tri hodiny. Ak mi ešte niekedy niekto spomenie slová integrovaná doprava, tak ma asi fakt chytí vražedný amok...
