Zo všetkých chrámov (a bolo ich neúrekom) v meste sa mi najviac páčil Chrám svätého Izáka. Bol obrovský a nádherný. Francúzsky architekt Auguste de Montferrand ho budoval 40 rokov. Obetoval tomu celý svoj život. Bohužiaľ jeho posledné želanie byť pochovaný v tomto chráme sa nenaplnilo. Keďže bol katolík, tak mu nedovolili, aby bol pochovaný v pravoslávnom kostole. Našťastie drvivá väčšina umeleckých diel bola počas druhej svetovej vojny uchránená. Nemci ho nikdy nedobyli, lebo Rusi ho statočne bránili. Skrývali tu všetky diela, ktoré sa im nepodarilo evakuovať. Tu som mal aj možnosť otestovať si svoju kondičku. Vyšliapal som až hore na kupolu. Výhľad bol odtiaľ famózny. Za ten vetrisko v chrbáte to jednoznačne stálo. Zaujímavé na tomto chráme je, že je ešte stále v službe - v nedeľu a počas pravoslávnych sviatkov je určený pre pravoslávne bohoslužby.
Ermitáž je múzeum porovnateľné s parížskym Louvreom. Človek by potreboval minimálne týždeň, aby ho poriadne prechodil. Sídli v cisárskom Zimnom paláci a je tam veľa nádherných umeleckých diel, vrátane diel Leonarda Da Vinciho. Všetky tieto diela postupne podonášali do Ruska obchodníci z veľkých diaľav. Každý jedna miestnosť v tejto budove bola strážená viac-či-menej sympatickými starenkami. Tie dohľadali, aby sa nikto nedotýkal exponátov a aby ľudia chodili len tam, kde majú. Ďalší zaujímavý spôsob ako bojovať s nezamestnanosťou. Tých miestností tam bolo skutočne veľa. Veľa tam bolo aj sôch, obrazov alebo váz. Človek fanaticky zamilovaný do umenia by si tu pripadal ako v nebi.
Navštíviť sme boli aj samotného guvernéra leningradskej oblasti. Stretnúť sa mi ho nepodarilo a to som bol dokonca ochotný prejsť prehliadku a detektor kovov. Ešte aj policajt na mňa musel dávať pozor. Čo, keď sa mi predsa len podarilo prepašovať výbušninu. Stálo to však za to. Videl som napríklad pracovňu samotného Lenina. Dokonca aj posteľ, kde spával som videl. V tej istej budove bol aj Ústav na výchovu ruských panien, ehm pardon, aristokratiek.
Ako milovník histórie, najmä tej z prvej a druhej svetovej vojny, som sa tešil, že uvidím Auroru. Tento krížnik je symbolom veľkej októbrovej revolúcie. Práve touto loďou to údajne malo začať. Múzeum na lodi bolo pre milovníka vojenských plavidiel minimálne na štyri dni. Ja som ho musel len preletieť, ale kebyže mám čas, tak si to poriadne prejdem. Prejsť sa však po miestach, kde sa písala história bol jedinečný zážitok.
Zaujímavým spestrením chodenia po uliciach boli obrazy len tak zavesené na vonkajších stenách budov. Proste len tak, obrazy vonku. Nevský prospekt bol asi takým najviac najväčším centrom mesta. Bola to v podstate len jedna ulica veľká ako Prešov. Tam sa všetko dialo. Postupným blúdením sme sa dostali až do suvenírového mestečka. Tam sa dalo kúpiť naozaj všetko. Od matriošky až po magnetky na chladničky. Stačil vám na to len dostatok rubľov. Ja osobne som túto menu veľmi v láske nemal. Na môj vkus bola strašne inflačná. Za to Rusi ju mali veľmi radi a strašne radi ju vyťahovali turistom z rúk. Keď človek do takéhoto mestečka vstúpil, tak tam určite minul viac ako uvažoval.
Petergof bola rezidencia ruských cárov na brehu Finského zálivu. Dal ho vystavať Peter I po vyhranej vojne nad Švédmi. Mňa na ňom upútal hlavne systém fontán. Najväčšou a ústrednou fontánou je fontána so Samsonom, ktorý poráža leva (symbol Švédov). Petergof je jednoznačne druhé francúzske Versailles. Toľko rôznych prekrásnych gýčov (myslené v dobrom) pokope som ešte nevidel.
Jedlo – kapitola sama o sebe
Jedným z mojich cieľov v Petrohrade bolo vyskúšať miestnu kuchyňu. Vyskúšal som a môžem povedať, že neľutujem. Na Nevskom prospekte sme boli ochutnať, či vedia Rusi robiť naše jedlá na ich spôsob. Kuracie mäso so špagetami bolo vynikajúce, a to špagety nemám ani trošičku rád. V tejto reštaurácií bola tiež možnosť raz si zaplatiť, prísť k stolíku s jedlom a jesť kým vládzete. Keďže som sa po jedle ešte musel veľa hýbať, tak som na to odvahu nemal. Na Nevskom prospekte sme tiež navštívili pizzeriu. Zažiadalo sa nám totiž domáckej stravy. Ešte aj tu ma Rusi prekvapili a to nielen cenou. Jedna pizza stala niečo okolo 20 eur, ale bola obrovská a veľmi sýta. Našťastie sa mi podarilo nad ňou vyhrať a svoju polovicu zjesť. Na obed sme boli aj na palacinky, ktoré vám urobia snáď so všetkým. Mojou voľbou boli banány v čokoláde, jablko a brusnice.
