Rusko – svet sám o sebe
Na Rusko budem spomínať v dobrom. Bol to týždeň, kedy som zo seba vydal za takéto obdobie asi najviac energie. Ideálna dovolenka pre mňa. Rusi si veľmi príjemný národ. Dodnes nechápem negatívne reakcie niektorých ľudí, keď som im povedal, že tam idem. Ešte sa tam určite chcem raz vrátiť. Ibaže dovtedy sa už chcem aj naučiť ich jazyk. Naivne som totiž dúfal, že údajne celosvetový anglický jazyk mi bude stačiť. Nestačil – len raz za ten čas som použil angličtinu. V Rige v MacDonalde, keď som si objednával jeden big mac.
Po piatich dňoch strávených v Petrohrade sme sa vybrali preč. Mierili sme do Tallinu. To nás najprv ešte čakala rusko-estónska hranica. Prvá skúsenosť s colníkmi dopadla celkom dobre. Lenže teraz sme Rusko opúšťali. Ja osobne som mal v batohu nabalenú ruskú vodku. Tá sa dala kúpiť v Rusku veľmi lacno. Našťastie, hranica mala presne rovnaký priebeh ako pri vstupe. Dozvedel som sa napríklad, čo je Duty-free shop.
Pobaltské štáty
Do Tallinu sme dorazili neskoro večer a tu sa prvýkrát prejavila u mňa únava z opotrebovania materiálu a nedostatku spánku. Z Tallinu som nevidel nič okrem hotela a postele. Premohla ma únava, tak som sa vykašľal na nočnú prehliadku mesta a šiel som spať. Je to taký čierny bod na motiváciu, aby som sa tam ešte niekedy vrátil.
Ďalší deň v Rige (hlavné mesto Lotyšska) som si riadne užil. Za zmienku určite stojí historická podoba mesta. Dominantou bol pamätník slobody strážený vojakmi a nádherný park vedľa neho. Vybudovať niečo takéto by sme mohli aj u nás. Len prejsť sa pomedzi prírodnú nádheru pohladí dušu človeka. Samozrejme, že aj toto mesto bolo kolonizované Američanmi v podobe prítomnosti MacDonaldu – a ten bol permanentne plný. Niekedy mi bolo až do plaču, keď som videl ako malé deti sa viacej tešia z toho, že sú práve tam, než keby si prechádzali centrum mesta, ktoré je zapísané aj do UNESCO.
Z Rigy sme vyrazili cez Poľsko domov. Bolo to príjemných aj nepríjemných niekoľko sto kilometrov. Tie príjemné sa odohrali na pobaltských cestách. Pobaltské krajiny sú povestné tým, že majú relatívne kvalitné cesty. V porovnaní s Poľskom to môžem len potvrdiť. Tam sa odohrali tie menej príjemné kilometre.
Domov je domov
Pri vstupe na Slovensko ma chytila nostalgia. Rusko bolo úžasné, no Slovensko mám rád. Je to moja domovina a človek si to uvedomí len keď ju na istý čas opustí. Milujem naše hory a po nížinách na severe mi aj chýbali. Zažil som najkrajšiu dovolenku v mojom živote. Určite nie poslednú. Tú ďalšiu jednoznačne nebudem tráviť prevaľovaním šuniek na pláži, ale vyberiem sa spoznávať nové končiny našej zemegule. Inač na záver som si nechal zaujímavosti a jedno malé prekvapenie. :-)
Zaujímavosti z Petrohradu:
1.) V Rusku pulzuje čulý nočný život. Obyvatelia Petrohradu majú bežný pracovný deň oproti nám posunutý o trocha neskôr. Chodia spať neskôr než my a neskôr než my chodia do práce.
2.) V Petrohrade sú vraj svadby každý deň. Predpokladám, že je to kvôli počtu obyvateľov. Keby chcel každý sobotu, tak by rok musel byť niekoľkonásobne dlhší. Jednu takú nevestu som si aj odfotil.
3.) Keď sme prechádzali okolo jednej historickej plachetnice, tak okolo nej boli uviazané umelé kačičky. Pri letmom pohľade pôsobili vierohodne. Po bližšom pohľade si človek všimol, že sa vôbec nehýbu.
4.) Po celkom Petrohrade sme mohli vidieť, že pri každom semafore bol aj odpočet času ukazujúci ako dlho ešte bude zelená. Veľmi dobrá pomôcka použiteľná vtedy, ak sa chystáte prejsť cez prechod pre chodcov. Zelená pre chodcov totiž trvá len krátko. V priemere len 15 sekúnd.
5.) Časový posun oproti času na Slovensku bol v septembri dve hodiny. Oproti pobaltským časom to bola len hodina. Keď sme cestovali tam, tak sme dve hodiny stratili. Späť sme si ich zobrali pri ceste domov.
6.) V hoteli v Talline som mal možnosť vidieť trojjazyčný americký film. Lektorský dabing (je počuť aj anglický originál) do ruštiny bol sprevádzaný estónskymi titulkami.
7.) V cárskom paláci sme natrafili na miestnosť, kde mali netradičné tapety. Tie boli tvorené z desiatok rôznych obrazov. Tie boli umiestnené do tejto miestnosti len na túto jedinú funkciu.
8.) V Petropavlovskej pevnosti sme natrafili na kurióznu raritu. Mobilné WC umiestnené v autobuse. Predstavte si, že by také niečo premávalo po meste. :-D
9.) Veľká októbrová revolúcia sa nezačala výstrelom z dela na Aurore. Námorníci boli totiž natoľko opití, že neboli schopní vystreliť. Boľševici neskôr túto udalosť poupravili, aby vyhovovala ich propagande.
10.) V meste Petrohrad som stretol jazdkyňu na koni. Zaujímave na nej bolo to, že bola bežnou účastníčkou dopravy a nebola to žiadna atrakcia. To jej však nebránilo veselo porušovať predpisy a ísť na červenú a ohrozovať tak chodcov na prechode.
11.) V Petrohrade bolo bežné, že keď vám už dali nejaký bloček, tak ho zvykli natrhnúť. Keď som zisťoval, že prečo to robia, dostal som nasledujúcu odpoveď. Vraj, aby som to nemohol niekde vedľa použiť alebo nejako ináč zneužiť. Nemám za tým hľadať logiku. Je to vraj súčasť ruskej nátury.
12.) V Petergofe boli vybudované veľmi záludné lavičky. Ak ste si na nich sadli, tak sa náhle spustila voda a celých vás ostriekala. Podobné pasce boli v petergofskej záhrade celkom bežné.
13.) Geniálnym nápadom, ktorý sa mi veľmi páčil, bolo zakrývanie nedostavaných budov lešením, ktoré budovu pripomínalo. Pravdepodobne to robili preto, aby nedokončená stavba nerušila kolorit mesta. Niečo také by sme mohli zaviesť aj u nás. :-)
14.) Taktiež zaujímavým faktom je, že jednotlivé pobaltské krajiny si navzájom nerozumejú. Estónci majú bližšie k Fínom, Litovci k Poliakom (v stredoveku mali aj spoločný štát).
A ešte jeden malý darček na záver. Ruskí speváci v jednej z budov, kde vraj mali perfektnú akustiku:
