Tento zoznam obsahuje banky, ktoré si od dnes môžu robiť, čo len chcú. Nie sú za seba vôbec zodpovedné. Môžu investovať do akéhokoľvek rizika, lebo nemôžu ísť do straty. Možno to vyzerá ako najlepší sen každého podnikateľa, no bohužiaľ je to nočná mora každého daňového poplatníka.
Tieto banky majú tak oficiálne povolený morálny hazard a môžu investovať do akýkoľvek rizikových projektov a robiť zlé investície. Vedia, že ich stratu zachráni štát a tak sa nemusia báť, že niečo pokašlú. Šéfovia bánk stále dostanú svoje tučné bonusy a život ide ďalej. Veď tieto banky sú vraj príliš veľké na to, aby padli. To však nie je pravda. Len proste vlády, centrálne banky a banky sú nerozluční kamaráti, ktorí trpia neskonalou láskou a budu sa doživotne podporovať. Veď majú z toho výhody.
Práve pre takéto praktiky politikov a bánk je často kapitalizmus obviňovaný z toho, že dovolí takýto perverzný morálny hazard. Toto však nie je kapitalizmus!!! Je to len falošný kapitalizmus, taký pseudokapitalizmus. V skutočnosti je to tvrdý socializmus, ktorý je oblečený do rúcha kapitalizmu. V skutočnom kapitalizme sú zisky aj straty súkromné. Bankrot patrí k tomuto systém a neefektívne investície sa nezachraňujú. Štát do toho nemá čo kecať. Namiesto toho politici sľúbia bankám sprivatizovanie ziskov a socializáciu strát. Celkom sa to podobá na fašizmus, v ktorom je vládnuca elita a slepá masa. A práve vládnuca elita na úkor slepej masy si vždy nabalí vrecká.
Jediným riešením tohto problému je oslabiť moc politikov a nechať už konečne fungovať trhové procesy. Ak zabránime politikom, aby znásilňovali voľný trh a rozhodovali, že komu peniaze vezmú a komu dajú, tak získame konečne spravodlivé rozdelenie bohatstva. Banky už budú opatrné, lebo im bude hroziť krach.
Ak by politikom v prvom rade záležalo na tom, kto ich platí, teda na daňových poplatníkoch, tak by povedali bankám, že chrbát im kryť nebudú. Maximálne tak zachránia vklady svojich občanov (aj keď v investičných bankách veľa vkladov občanov nie je a v bežných bankách tvoria malé percento). Ak by akcionári bánk vedeli, že im hrozí kedykoľvek krach, tak by sa správali tak, aby neskrachovali.
Dobrým príkladom je banka Dexia. Tá mala skrachovať už na začiatku krízy, no zachránili ju Belgicko a Francúzsko. Nedávno mala vďaka Grécku skrachovať opäť. Zase však bola zachránená. Štáty umelo udržiavajú jej neefektívne investície a tak okrádajú vlastných občanov o peniaze, ktoré by mohli byť investované lepšie, efektívnejšie. Vlády zachraňujúcich štátov tak dali signál, že banky môžu požičiavať kde komu, napríklad Grécku, aj keď vedia, že inač by im nikdy nepožičali.
Za morálny hazard v podobe hromadenia neúmerných dlho nie sú zodpovední len politici, ktorí požičané peniaze o dušu míňali, ale aj banky, ktoré im požičali. Prečo takto podporujeme morálny hazard a zadlžujeme nasledujúce generácie? Len preto, aby politici mali spokojné svedomie, že neurobili žiadnu chybu?
