Niektoré prekvapenia boli príjemné a niektoré hrozivé. No mal som aj posilu. Tesne pred koncom školského polroka vyšiel najnovší HP a o srandu bolo postarané. A potom to začalo ísť ako na húsenkovej dráhe.
Niečo sa kazilo, niečo sa zlepšilo. Moje vysvečko nebudem veľmi spomínať, lebo známky pre mňa až tak veľa neznamenajú (dôležité je to, čo človek vie), ale uznávam, že niekedy sú potrebné. Známky na ostatnom vysvedčení neboli bohvieako hrozné, ale zato neboli ani výborné. Čo už je to len polrok, ako sa zvykne milo hovoriť.
Nie práve najmilším prekvapením bola zmena rozvrhu, ktorá nám nastala. A mne sa práve ten starý rozvrh začínal tak páčiť. Rozvrh sa nám zmenil a to viac-menej k horšiemu. Predstavte si, že v jednom týždni máte jeden predmet dva dni po sebe. Dosť zlá predstava, že? No a my rovno máme také predmety dva – dejepis a geografiu. Niežeby som tieto predmety nemal rád, dejepis mám dokonca najradšej zo všetkých, ale nechcem si ani len predstaviť, čo mi to za komplikácie narobí. Viete, ak je medzi takýmito dňami väčší rozstup tak sa viete na hodinu lepšie pripraviť a máte na to viac času. No keď máte na to jedno poobede tak to už sranda nie je.
A najmä pre mňa, lebo mám v to poobede rovno aj jazykovku, takže mám ešte menej času. Na začiatku ma to aj celkom štvalo, ale nakoniec som si povedal čo už. Prežijeme , bolo už aj horšie nie? Nechcem tu vyzerať ako nejaký rojko a tak skonštatujem, že takéto „znetvorenie“ rozvrhu na druhej strane chápem.
Dôležitý je totiž dôvod prečo sa to stalo. Dôvodom je, že zo školy odchádza dlhoročný profesor pravdepodobne na dôchodok. A tak si tie štyri hodiny do týždňa, čo určil musia rozobrať ostatní profesori. Držím im palce. Oni teraz v tom všetkom budú mäť väčší "chaos" ako ja. :-) Jednu vec však nepochopím a to prečo neodišiel na konci školského roka. Snáď mi to niekto vysvetlí. V každom prípade druhý polrok bude ešte väčšia „zábava“ ako ten prvý.
Samozrejme nedá mi nespomenúť aj ďalšie (ne)príjemné prekvapenie, ktoré mi prvý polrok nachystal. Urobil na mňa sabotáž. Teda nie až tak na mňa osobne ako na moje „ťažkokrvne" vydreté vysvedčenie. Zákerne sa v noci vlúpal do priestorov školy a prepísal mi ho s cieľom spôsobiť mi infarktové stavy. Avšak ja som s ním vybabral, jeho atentát bol odhalený a zničený s veľkodušnou pomocou zainteresovaných profesorov, teda profesorky a profesora. Tí sa nebáli postaviť sa mu zoči-voči a zatočili s ním tak, že na to snáď nikdy nezabudne a nebude spôsobovať tlačové chyby. Výsledkom bolo rýchle vybavenie nového krásnučného a zlatučkého vysvedčenia.
Za rýchlosť som vďačný. Keby aj mne tak rýchlo to pálilo, ako sa toto vybavilo, napríklad na fyzike, tak je zo mňa hotový Einstein. Dokonca to nové vysvedčenie sa mi páči ešte viac, lebo je na ňom môj obľúbený podpis, ktorý som mával ostatné dva roky a teraz som ho nemal mať a aj tak mám – užastné, že? (Vravel som, že to bolo ako na húsenkovej dráhe) Dokonca až mi srdce trhá, že ho musím už budúci týždeň vrátiť. Najradšej by som si ho nechal.
A tak je prvá polovica školského roka za mnou a teším sa na tú druhú. A to aj napriek všetkým tým nástrahám, čo mi nachystala prvá polovica. Vstal som, pofúkal si kolená a rozhodol sa vrátiť úder...
