Mám sen, že jedného dňa na zasnežených kopcoch Tatier si potomkovia Slovákov bratsky sadnú k jednému stolu s potomkami Maďarov. Mám sen, že jedného dňa dokonca i Slovensko, štát, ktorý trpí v okovách nespravodlivosti a bezprávia, sa premení na oázu slobody a spravodlivosti.
Mám sen, že jedného dňa budú moje deti žiť v krajine, kde nebudú posudzované podľa rasy, národnosti, sexuálnej orientácie alebo náboženského vyznania, ale podľa svojho charakteru a činov. Dnes mám taký svoj sen!
Mám sen, že jedného dňa aj v Žiline, s niektorými xenofóbnymi útočníkmi, s ich ex-primátorom, ktorého pery sa krivia pri slovných útokoch a urážkach, že aj tam, aj v ďalších častiach Slovenska sa nebudú musieť ľudia obávať svojho pôvodu alebo názorov. Dnes mám taký svoj sen!
V júli 1944 sa skupina odvážnych vysokých nemeckých dôstojníkov vedených Clausom von Stauffenbergom pokúsila o zvrhnutie fašizmu v Nemecku. Boli v menšine, nemali istý úspech no aj napriek tomu sa o to pokúsili. Chceli ukázať svetu, že nie všetci Nemci sú nacisti. Chceli ukázať, že v Nemecku ostal niekto, kto by bojoval za spravodlivosť a za lepší svet. Nebáli sa ozvať a bojovať za svoje názory. Riskovali za to svoje životy. Atentát im síce nevyšiel, ale ukázali svetu, že nie všetci Nemci sú rovnakí. Drvivá väčšina zo vzbúrencov sa nedožila konca vojny. Boli kruto popravení.
Práve na túto udalosť si vždy spomeniem, ak niekde v správach započujem, že nás niekto kritizuje, že sme protimaďarskí, že u nás klesá demokracia, že sme rasisti a všetky podobné správy. Koľko ľudí na Slovensku je v skutočnosti takýchto extrémistických? Vtedy sa našli ľudia, ktorí boli niečo ochotní urobiť. Nájdu sa snáď aj dnes.
Dnes je to 71 rokov, čo vznikol Slovenský štát. Uznávam, že Tiso nemal veľmi na výber a musel vyhlásiť samostatnosť. Ibaže neskôr potom zlyhal. Fatálne zlyhal. Ako jeden jediný štát v histórií sme dobrovoľne vyvážali vlastných občanov do koncentračných táborov. Ešte sme dokonca za to aj platili. Je to čosi strašné, ak je najvyšší manažment krajiny ochotný toto urobiť. Práve tam Tiso zlyhal, nech bol akýkoľvek. Nezlyhal len on. Zlyhali sme aj ako národ. Nenašiel sa nikto, kto by sa ozval a niečo urobil. Nenašiel sa nikto, kto by verejne povedal, že arizácie sú zlé. Prebúdzalo to tie najhoršie nálady medzi ľuďmi. Preto si myslím, že Slovensko sa stalo zakliatou krajinou. Máme voči histórií dlh, ktorý treba splatiť. Ibaže my ho nesplácame, my ho ďalej vytvárame. Sme naďalej neznášanliví a nepriateľskí ako pred sedemdesiatimi rokmi. Závidíme, útočíme, urážame, máme predsudky. Väčšina spoločnosti sa za ten dlhý čas nezmenila. Práve toto je dôvod prečo na Slovensku nebude nikdy dobre. V ľuďoch je množstvo zlosti a jedovatých slín. Toho sa musíme zbaviť.
Toto už nie je o politike, o smerovaní vpravo alebo vľavo. Toto je o tom, čo ľudia poznali už pred tristo rokmi. Je to o humanizme, o ľudskom prístupe. Pohľad na dnešné námestia ma na jednej strane tešil, ale aj zarmucoval. Videl som veľa ľudí oblečených v uniformách Hlinkovej gardy, ale ešte viac ľudí, ktorí demonštrovali proti nim.
Verím, že Slovensko je na dobrej ceste, že to začali aj tí ľudia, ktorí stali dnes s antifašistickými transparentmi na námestí. Ak sa chceme zbaviť historického jarma, ktoré nás ťaží, musíme sa naučiť spolu žiť v jednom štáte bez útokov. Inač si vlastný štát nezaslúžime. Pút, ktoré nás zväzujú, sa zbavíme iba vtedy, ak sa naučíme nezávidieť druhým, nebyť antimaďarskí, neútočiť na ľudí, kvôli ich pôvodu, vyznaniu alebo sexuálnej orientácií. Verím, že Slovensko sa odrazí od dna primitívnych xenofóbnych emócií a bude ďalej už len stúpať. Dnes mám taký svoj sen!
Poznámka: Niektoré pasáže boli inšpirované prejavom Doktora Martina Luthera Kinga v meste Washington D.C 28. augusta, 1963.
