Aj v tomto roku sa Valentín niesol v znamení benefičného koncertu, teda samotný koncert bol o čosi skôr. Avšak, tento rok bol pre mňa úplne iný ako ten predošlí. Tentokrát som sa dostal aj do zákulisia a videl som všetku tú robotu, čo za prípravou takéhoto koncertu je. Prvé nápady a myšlienky sa začínajú o čosi skôr. Všetko sa musí zorganizovať, pripraviť a skontrolovať.
Vlastne až teraz, keď píšem tieto riadky, si začínam uvedomovať, že za tým všetkým bolo ohromné množstvo úsilia a práce. Všetci účinkujúci zo seba vydali maximum, čo mohli. A tým nemyslím, len ľudí, čo sa objavili na pódiu. Za každým úspešným predstavením v divadle je niekto, kto to mal celé na zodpovednosti a poctivo to celé zmanažoval a zrežíroval. Toto všetko bežní diváci nevidia a niekedy to ani neocenia. Ja som však mal tú obrovskú česť, že som túto prácu videl a veľmi ju oceňujem.
Ako sa už stalo tradíciou, tak začiatok koncertu otvorili PRIMANIA svojim spevom. Na naše ušné bubienky zaútočili veľmi chytľavou pesničkou VADÍ – NEVADÍ. Nechcem a ani ich nebudem porovnávať s minuloročnými primanmi, ale určite nebol v sále nikto, komu by sa to nepáčilo. Podľa mňa to bolo určite perfektné otvorenie večera a všetkých nás to naladilo do správnej pohodovej náladičky.
Potom to už celé nabralo neuveriteľne rýchly spád, rýchlejší než som ja stíhal zo zákulisia sledovať. :-) Čísla sa striedali, tancovalo sa, spievalo sa, hip-hopovalo sa, no proste zábava ako sa patrí. Dokonca sa dostalo na scénku s názvom KNIHY NA MIERU, ktorá bola na moju veľmi obľúbenú tému. Samozrejme, mojou obľúbenou témou nie sú len knihy, ale aj klasická hudba. Najmä klavír. Nádherných klavírnych melódií sme si užili poriadne. Bol to krásny zážitok, skoro ako na pravom klavírnom koncerte od Riša Rikkona. Hneď za klavírmi, tesne pred prestávkou nasledovala gitarová IMPRESIA. Zahraj ju 15-členný gitarový súbor a šlo im to skutočne božsky. Ak som pred chvíľou spomínal, že klavír bol úžasný, tak toto bolo ešte lepšie. Ešteže hneď nasledovala prestávka, lebo ďalšie číslo by nikto veľmi nevnímal, lebo by v ňom doznievali dojmy z týchto dvoch čísel.
Po prestávke aj GJAR dokázalo, že má talent. Tanečno-pohybová show ukázala, aké všakovaké talenty sa na gjarku vyskytujú. Mne sa aj tak najviac páčil skokan na bicykli, ktorý skákal cez živé prekážky. Keď už sme pri tom skákaní, tak mi nedá nespomenúť následnú akrobatiku. Chlapci boli bomboví a zožali obrovský potlesk, presne tak ako to má byť.
Atmosféra v sále gradovala a koncert sa pomaly blížil k svojmu koncu, ale ešte tesne pred vrcholom sme mohli vidieť aj niečo zo spoločenských tancov. A keďže bol Valentín, tak čo iné to mohlo byť, než tango. Aký by to bol koncert GJAR, keby na ňom chýbali spoločenské tance. Ja osobne si to neviem predstaviť. Tak isto si neviem predstaviť, že by nebolo učiteľské zakončenie koncertu. K tomu sa ešte dostanem. Ešte pred tým sa na pódiu odspievala príznačná pesnička s názvom Sladké mámení. Uznávam speváčka bola pekná, mňa však viac zaujal jej tanečný doprovod. Boli to štyri odvážne profesorky z našej školy a šlo im to skutočne perfektne. Za tento tanečný výkon im patrí moja poklona, určite pretromfli aj niektoré tanečné čísla, čo boli pred nimi.
Tu sa už dostávam k záveru gjarkovského benefičného koncertu. Folklórny súbor Šarišan sa nenechal zahanbiť a ukázal, že vie tancovať na každú hudbu, nie len na ľudovky. Ale to sa už na pódiu predstavili gjarkovské dzifki i gjarkovski parobci (naši profesori a naše profesorky) spolu s našim pánom riaditeľom, ktorý sa pred divákov doviezol na bicykli (a tak ukázal, že vie konkurovať aj mladým skokanom na bicykli) a dokázal nám, že láska je čosi úžasné a máme si to vážiť. Snáď ani nemusím spomínať, že gjarkovským dzifkam a parobkom tlieskal v sále snáď každý. Boli proste úžasní, bol to tanec ako sa patrí. Asi ani neexistujú slová chvály, ktorými by som vyjadril, to k čomu sa naši profesori odhodlali. Tanečné kreácie nášho profesorského zboru sú už pomerne známe a ja som ich veľký fanúšik. Ide im to z roka na rok lepšie. Minulý rok to bol SYRTAKI tanec a rok pred tým írske tance. Normálne sa teraz neviem rozhodnúť, čo z tohto všetkého sa mi páčilo najviac. Som zvedavý, čo to bude budúci rok.
Gjarkovský benefičný koncert ma opäť raz milo prekvapil a zaradil sa medzi udalosti, na ktoré budem dlho a veľmi rád spomínať. Ukázal, že naše gymnázium nie je len obyčajná škola, ale že je to aj rodina, do ktorej je česť patriť. Tak ako minulý rok, aj teraz sa teším na budúcoročný benefičný koncert (ak ma tam okolnosti zavejú).
Apropo, tvrdil som to síce už aj minulý rok a tvrdím to aj teraz - všetci, čo ste na valentínskom benefičnom koncerte neboli, môžete poriadne ľutovať, prišli ste o veľa.
p.s.: Celkom by ma aj zaujímalo koľko ľudí si všimlo projekciu srdiečok vedľa loga našej školy.
