Pondelok bol strašný sám o sebe, už len preto, že to bol pondelok. No, hej. A ešte bola nemčina. Pôvodne som uvažoval, že napíšem celý článok prečo nemám rád nemčinu, ale rozmyslel som si to. Nemčinu ako jazyk nemám rád, má niektoré divné a byrokratické pravidlá, ktoré sa mi nepáčia- "najkrajšie" sú na tom rody. Možno najhoršie je však sa niečo na nemčinu učiť. Je to ako sa učiť básničku – otravné, nudné a žerie to čas. Takéto a podobné pocity som mal z nemčiny, kým som sa ju musel učiť. Potom ma to však prešlo. Po odpovedi, z ktorej som dostal jedničku sa to zlepšilo. Ale do kedy? Len do ďalšej odpovede. Takže som prišiel na to, že nemčinu síce nemám až tak nerád, avšak ani ju nemilujem – hrozné zistenie. Inač ešte stále hľadám nejakého dobrovoľníka, ktorý by mi vysvetlil na čo sú dobré všetky tie divné a neopodstatnené pravidlá v nemčine...
Hrozne dlhý a hrozne unavujúci pondelok skončil a človek si povie, že snáď to najhoršie za celý týždeň už zažil. To je však chyba. Nenápadne sa priblížil utorok a ten bol ešte horší. Utorok môžeme vyhlásiť za najsmolnejší deň týždňa. Zaklincovala ho totiž písomka z biológie, ktorá bola podľa mňa tá najdivnejšia písomka zo všetkých písomiek z biológie, čo som písal. Síce neviem na čo mi to je, ale môžem skonštatovať, že viem toho o cykle menštruácie viac ako väčšina bežných žien...
Streda bola už iné kafé. Konečne sa nestalo nič smolné ani zákerné. Také chabé svetielko v tme, ktoré zhasla totálne ubíjajúca a vyčerpávajúca nuda na hodinách. Polovica osadenstva z triedy to pomaly neprežila.
Ak som hovoril, že pondelok bol otrasný tak štvrtok by sa potom opísať nedal. Ten bol asi najstrašnejší. Veď bol ešte dlhší ako pondelok, ibaže mal hrošiu čerešničku na torte. Vystupňovala to písomka z geografie, ktorá sa inač než fiasko ani nedá popísať. Veď kto by čakal, že musí ovládať všetkých 10 názvov provincií a 3 teritórií Kanady (a to nespomínam veľa ďalších drobností). A to ešte nie je nič, najkrajšie je, že musíte vedieť aj každý maličký štátik v Karibiku a Strednej Amerike. Pre mňa je to úplne nepochopiteľné. Načo mi je napríklad vedieť hlavné mesto štátu Trinidad a Tobago (inač vedeli ste že taký štát existuje) ? Niekedy mám pocit, že sa tú geografiu učíme viac než obyvatelia štátov, o ktorých sa učíme. Dosť pochybujem, že takí Američania sa učia názvy provincií Kanady, dokonca mam pocit, že by nevedeli povedať ani jej štátne zriadenie. A to už nehovorím, že málokto z týchto obyvateľov by vedel ukázať na mape Slovensko. A to podotýkam, že sa vykašlime sa na nevyspelé a zaostalé krajiny. Myslím práveže na vyspelé krajiny. Poznať každý malý zbytočný detail je asi trendom len u nás.
Dovoľte mi ďalší príklad. Po dnešku mám pocit, že poznám Áziu lepšie ako väčšina samotných Ázijčanov, dokonca viem ukázať na mape ešte tak také zapadákovy, že si to ani neviete predstaviť. Škoda len, že to viem len teoreticky všetko ukázať na mape, ale neviem si nič pod tým predstaviť. Pre mňa je to len obyčajný pojem, ktorý je niekde na mape a ja musim vedieť kde. A dosť veľa z týchto pojmov nie je ani len na základnej mape, ale len na podrobných.
Zaujímalo by ma na čo mi kedy tieto vedomosti budú v živote. Uznávam, že základné a dôležité veci mi treba vedieť, ale až také detaily asi nie. Skúste sa opýtať ľudí na vyššie zmienené veci, či ich budú vedieť. Ak áno tak potom si zaslúžia nejaké ocenenie. Väčšina ľudí, keď sa niečo také naučí, tak chvíľu si to pamätá a potom nepoužívané detaily zabudne.
Písomka sa ešte nejako aj dala prežiť, ale to čo prišlo potom bol už des a hrôza. Prednáška, ktorú sme už asi tisíckrát počuli tu bola znova. Bol to zbytočne zabitý čas. Škoda len, že sa ľudia na ministerstve ešte nezobudili a nedošlo mi, že netreba poučovať len v školách, ale aj staršie generácie. A aby toho nebolo dosť, tak nás potom využili ako pokusné myši na ďalší z radu dotazníkov na nejaký výskum. Keby som za každý, čo som v škole vyplnil dostal malú čokoládu tak by som asi už dávno umrel na cukrovku.
Piatok sa zvykne často nazývať sviatok. V porovnaní s predchádzajúcimi dňami ním určite bol. Škoda len, že ho pokazilo, to že sme si nemohli pozrieť film na angličtine. Človek sa celý týždeň na to teší a nakoniec mu to pár ľudí pokazí tým, že ho vystrnadia z učebne, aby mohli nacvičovať na benefičný koncert. Zaujímavé je, že na škole máme veľa miesta na nacvičovanie a všetko prázdne, ale oni chceli byť stoj, čo stoj tam kde sme boli my. A my sme skončili na chodbe. Dúfam len, že benefičný koncert bude stáť za to. :-)
Dnes som si povedal, že ak zažijem ešte jeden takýto týždeň smoly a hrôzy, tak sa fakt asi zbláznim...
