Málokto to o mne vie, ale cintoríny na mňa pôsobia troška ináč, než na väčšinu ľudí. Vnímam to ako miesto odpočinku množstvá ľudí, ale nevidím tam len pekne upravené hroby. Na každom jednom mieste, kde je hrob si predstavujem, aj človeka, ktorý tam odpočíva. Predstavujem si, aký bol jeho životný osud, čo prežil, z čoho sa tešil a kto každý si na neho spomenie. Samozrejme, osudy daných ľudí nepoznám. Predstavujem si však ako žili, čo robili, z čoho sa tešili a aké závažné rozhodnutia v živote museli urobiť. Je niekto kto si na nich aspoň raz za rok spomenie? Odpovede nepoznám, a preto tak nerád chodím na cintoríny. Je to iný svet, aspoň pre mňa.
Čulí ruch ľudí mi dnes na našom prešovskom cintoríne potvrdil, že veľa ľudí, ktorí tam odpočívajú má niekoho, kto na nich nezabudol. Určite nie všetci majú také šťastie. Pravidelne ako každý rok aj tento som odniesol kytičku kvetov k spoločnému hrobu slovenských vojakov, ktorí padli v 2. svetovej vojne. Taktiež som nezabudol na ich 1369 nemeckých kolegov, ktorí sa stali tiež obeťami svetovej vojny.
Vždy, keď tak stojím pri pamätníku týchto vojakov, tak si spomeniem na jeden výlet na Duklu, ktorý som absolvoval ešte na strednej škole. Práve na Dukle bojovali chlapci v mojom veku, možno ešte mladší, za to, aby na Slovensku bola sloboda. Chceli nás vtedy zbaviť nacistov. Mnoho z nich za to položilo životy. Padli, umreli a ostali ležať niekde tam v blate, v divočine plnej zvery a hmyzu. Vzdialení od domovov. Obetovali svoje životy, ktoré mohli prežiť so svojimi milovanými. Ich mená zmizli v absolútnej ničote vojny. Telá niektorých našli, niektorých nie. Títo ľudia si zaslúžia úctu, rešpekt a obdiv. Nemali by sme na nich zabúdať. Aj vďaka nim, je teraz Európa bez vojen a môže si žiť v mieri.
Na prešovskom mestskom cintoríne je pochovaných 122 slovenských vojakov z obdobia druhej svetovej vojny. Celkom by ma zaujímalo koľko ľudí si na nich spomenie a poďakuje im za to, že išli bojovať, aj keď nemuseli, aj keď sa na všetko mohli vykašľať. Nevzdali sa.
Neviem ako veľmi je zdegenerovaná dnešná spoločnosť na Slovensku, ktorá sa ženie za konzumom. Obdivuje malé spievajúce detičky a podobné celebrity, ktoré v živote nič nedokázali, ale zabúda, že ešte pred 70-timi rokmi sa tu ľudia spaľovali v peciach. Ďakujem všetkým, ktorí si spomenuli, že aj pred tými všetkými rokmi, tu boli ľudia, ktorým nebolo jedno, aká budúcnosť Slovensko čaká. Dúfam, že sa pár odvážlivcov, ktorí sa budú biť za lepšiu budúcnosť Slovenska, nájde aj dnes...
