Ak nejaký malý zlodej ukradne istý statok, občas aj nútený svojou zlou ekonomickou situáciou, tak je patrične potrestaný. V minulosti dokonca utínali zlodejom po krádeži ruky. Ak však niečo ukradne „bohatý" zlodej vo verejnej správe, tak táto spoločnosť zatvára oči a necháva prejavovať svoju schizofréniu. Veď sa nič nestalo. Nie je to pravda, toto si nahovárajú ľudia a prechádzajú do stavu nič nevidím, nič nepočujem. Dvojitý meter ako sa patrí. Vo vyspelej a správne fungujúcej spoločnosti by jednoznačne došlo k okamžitému odsúdeniu zlodeja a zbavenia ho všetkých verejných funkcií.
Ak v súkromnej spoločnosti urobí zamestnanec fatálnu chybu, ktorá stojí spoločnosť nemalé peniaze a dobrú povesť, tak je náležite sankcionovaný, prípadne prepustený. Toto platí len v malom merítku a len pre súkromnú sféru. Väčšina slovenskej spoločnosti sa odmieta podobne zachovať aj v prípade verejných funkcií. Uplatňuje tu morálny relativizmus. Vôbec jej neprekáža, že verejný činiteľ zničil Slovensku povesť na dlhé roky. Vôbec neprekáža, že jeho systém, o ktorom vedel, ohrozil bezpečnosť a súkromie jeho vlastného občana. Väčšina ľudí v tejto spoločnosti naivne preberie výhovorku verejného činiteľa. Takéto správanie spôsobuje morálny úpadok celej spoločnosti.
Je ťažko pochopiteľné ako by mohla normálna a zdravá spoločnosť akceptovať ústavného činiteľa, ktorý sa správa ako grobian najhrubšieho zrna. Bez problémov hnusne a odporne vynadá policajtke plniacej si svoje povinnosti a väčšina ľudí v spoločnosti to akceptuje s výhovorkou, že on je už raz taký. Pokiaľ sa budú vo verejnom živote objavovať takíto ľudia, tak naša spoločnosť nebude nikdy zdravá a vyspelá. Práveže naopak, bude nasledovať postupný nástup bezdôvodnej xenofóbie a morálnych zlyhaní.
Našťastie, tento vývoj je možné zvrátiť. Keď sa pozrieme do minulosti, tak môžeme pozorovať, že spoločnosť sa vyvíja po sínusoide, ktorá dlhodobo stále rastie. Nerastie však permanentne. Občas nastane regres. Takéto prípady vývoja spoločnosti sme mohli pozorovať napríklad v stredoveku alebo počas svetových vojen. Vždy sa však našli ľudia, ktorí to nevzdali. Ľudia, ktorým neumrela nádej. Boli to buditelia spoločnosti. Snažili sa spoločnosť zobudiť a správne nasmerovať.
Podobných ľudí potrebuje aj naša slovenská spoločnosť. Potrebuje odvážnych buditeľov, ktorým nepôjde o osobný prospech. Ukážu ľuďom, že Baconov idol divadla nie je správna cesta. Ukážu im, že nekritické preberanie názorov a myšlienok druhých ľudí je cestou do skazy.
----
Tento text som napísal 6 mesiacov pred parlamentnými voľbami v januári 2010. Dnes som ho zhodou náhod objavil a zverejnujem ho na svojom blogu v nezmenej podobe opäť skoro 6 mesiacov pred ďalšími parlamentnými voľbami. Mám pocit, že od napísania tohto textu sa veľa v našej spoločnosti nezmenilo. Alebo žeby?
