Včera t.j. v nedeľu 30.1.2011 som cestoval z Bratislavy rýchlikom 609. Tento vláčik ma mal dopraviť do Kysaku, kde som mal prestúpiť na osobák a dostať sa tak domov do Prešova. Cesta prebiehala vcelku pokojne, dokonca som konečne objavil človeka, ktorý čítal Kafkov Proces (a to po nemecky). Vlak mal len nejakých 8 minút meškanie, takže to nebol problém. Ten nastal až keď sme dorazili do Spišských Vlakoch o 19:18. Tam nám bolo oznámené cez vlakový rozhlas, že vlak z technických príčin naberie meškanie 50 minút. Aké to boli technické príčiny doteraz neviem. Po asi hodine a pol čakania nám bolo opäť oznámené, že vlak naberie meškanie ďalších 50 minút. Osadenstvo vlaku okolo mňa bolo už poriadne nervózne. Našťastie po druhom oznámení sa už trafili. Po dvoch hodinách a zhruba dvadsiatich minútach čakania o 21:40 sme sa konečne pohli (v tom čase som už mal doma vyvaľovať nohy). Síce zo začiatku veľmi pomaly, ale hýbali sme sa. Samozrejme ospravedlnenia za takéto brutálne meškanie sme sa už nedočkali.
Najprv som bol trošku šokovaný, ale potom som si povedal, že na slovenských železniciach ma fakt už nič neprekvapí. Kvalita slovenských železníc je mizerná, presne tak isto ako aj ich manažment. Niektorí cestujúci sa rozhodli si vyventilovať svoju frustráciu na vlakovom personáli. Mohol som to urobiť aj ja, ale ja som si uvedomoval, že oni za nič nemôžu. Oni sú len pešiaci, sťažovať sa treba u tých ktorí hýbu figúrkami. Počas nudného čakania vo vlaku mi hlavou prúdili rôzne myšlienky. Spomenul som si na marketingové vyjadrenia politikov, že čoskoro budeme môcť cestovať do Košíc za tri hodiny. Ja osobne budem rád, ak to bude aspoň pod 6 hodín. Podobné situácie sa stávajú až príliš často. Taktiež som si spomenul na marketingové predstavenie nového dvojposchodového vlaku, kedy sa opäť niektorí politici vytešovali, že máme nový vlak. Mne by úplne stačilo, keby sa namiesto nákupu nových drahých a zbytočne luxusných vlakov opravila infraštruktúra. Nablýskaný vlak je nám na nič, ak nemáme ako cestujúcich dopraviť do cieľovej stanice.
Viac ako dvojhodinové meškanie je strašne zlé, ak musíte prestupovať na prípojný vlak. Ja ako človek z Prešova som bol na tom ešte fajn, osobáky chodia na trase Prešov-Košice aj v noci. Horšie na tom boli tí, čo museli prestupovať v Prešove na ďalšie vlaky, lebo išli ešte ďalej na východ. Blízko mňa vo vlaku sedelo dievča práve s týmto problémom. Keď som ju tak počúval ako telefonuje s mamou, tak mi jej prišlo ľúto. Tá dorazila domov až hlboko po polnoci na ďalší deň.
Do Kysaku sme dorazili 22:13 a práve na tomto mieste som si užil najdivnejší zážitok na železniciach. Vo vlaku nám síce oznámili, že v Kysaku budeme mať nachystané prípojné vlaky priamo do Prešova. Nie, železnice nenachystali žiadne extra vlaky, ktoré by vyrážali z Kysaku do Prešova hneď ako sme tam dorazili. Desiatky ľudí museli počkať na osobák, ktorý ma pravidelný príchod o 22:30.
Ja som vyrážal rýchlikom Aspirín z Bratislavy o 13:57, za mnou o dve hodiny išiel rýchlik Považan a za ním zhruba ďalšiu hodinu a pol ICčko. Do Kysaku všetky tieto vlaky dorazili naraz v priebehu asi desiatich minút. Medzi ne sa vklinili ešte aj ďalšie osobáky. Takže na stanici sme čakali cestujúci z niekoľkých vlakov. Normálne som mal pocit, že tam čaká viac ľudí než ma Kysak obyvateľov. Niektorí nečakali, prišli po nich ich príbuzní. Zjavne sa nemali už ako ináč domov dostať. Spolu s nami na stanici v Kysaku veselo čakali aj dva nákladné vlaky. Odstavené a vypnuté museli čakať, kým sa ten chaos skončí. Nuž ten kto čakal na dopravenie svojho tovaru sa musel potešiť. Tým nechcem povedať, že by mala ísť nákladná doprava na úkor osobnej. Tým len chcem poukázať, že banálne chyby a neschopnosť májú väčšie dôsledky než si vieme predstaviť.
Keď odišlo ICčko, ktoré obehlo Považana prišiel do stanice ďalší osobák. Z toho istého smeru ako všetky predchádzajúce vlaky. Keď som ho zbadal, tak som mal pocit akoby niekto odpálil moju hlavu na Mesiac a telo zaklincoval do zeme. Z celého vlaku sa na nás usmievali dvaja sprievodcovia. Nikto viac. V tom momente som si povedal, že asi v živote nepochopím, na čo železnice pustia na trať prázdny vlak. V tomto prípade ho mohli v pohode zrušiť. Alebo ho mohli presmerovať do Prešova. Tam by už išiel určite plný desiatok ľudí.
Osobák, ktorý mal prísť o 22:30 mal samozrejme meškanie. Veď bodaj by nie, ak oproti nemu šlo z Kysaku niekoľko rýchlikov a osobákov a ICčko. Do Prešova som dorazil niečo po 23:00. Pôvodne som mal prísť niečo po 20:00. Takže zo šesť hodinovej cesty som mal cestu deväťhodinovú. O polovicu viac ako mala byť. Z hlavného mesta na východ som sa dostal za 9 hodín. Páni politici budú mať ešte čo robiť, aby boli z toho hodiny tri. Takéto meškania sa bohužiaľ pravidelne opakujú, toto nebolo ojedinelé.
Kto je za tento chaos zodpovedný? Je to štátny monopol, ktorý udržujeme. Ten nevie fungovať efektívne a nemusí sa vôbec zlepšovať. Nemusí odstraňovať problémy, lebo vie, že ľudia nabudúce opäť použijú jeho služby. Nemusí sa k svojim zákazníkom správať úctivo a s rešpektom a nemusí im poskytovať, čo najlepšie služby. Nemá totiž konkurenciu, ktorá by ho tlačila do takýchto veci. Ak by som totiž ja nabudúce mal na výber, tak by som týmto dopravcom už nešiel. Ak by som mohol, vybral by som si iného. Ak by v odvetví fungovala aspoň nejaká konkurencia a trh, tak by si ma súčasné železnice nemohli dovoliť stratiť ako zákazníka.
Tento náš štátny železničný moloch nemusí investovať do skvalitnenia dopravnej infraštruktúry, lebo vie, že mu z toho nehrozia žiadne straty. Ak by mi musel nahradiť stratený čas a cestovné, tak by si na to dával pozor. Bohužiaľ štátny podnik nie je schopný takto fungovať, lebo nemá majiteľa, ktorému by šlo o zveľaďovanie podniku a tlačil by na efektivitu. Toto môže na železnice priniesť len súkromný dopravca, ktorému pôjde len o jedno – prosperujúci podnik, ktorý mu bude prinášať zisk. Bude ochotný do neho investovať a snažiť sa poskytovať, čo najlepšie služby. Lebo ak to nebude robiť, tak jeho zákazníci odídu ku konkurencii. Štátny podnik nepatrí nikomu a tak sa o neho nikto nestará, lebo nie je jeho. Súkromný podnik majiteľa má a ten sa snaží svoj majetok, čo najviac zveľadiť.
Na slovenské železnice musíme pustiť súkromný sektor, trh a hlavne konkurenciu. Ak sa toho budeme aj naďalej báť, tak sa nám budu stávať také veci ako mne. Nedočkáme sa ani len ospravedlnenia. Netvrdím, že takúto zmenu musíme urobiť hneď a všade. Ideálnym začiatkom by podľa mňa bol práve východ Slovenska. Väčšina jeho dopravnej infraštruktúry nie je napojená na zvyšok krajiny. Spojenie so zvyškom Slovenska zabezpečujú len rýchliky na trase Kysak-Košice.
Východné Slovensko má zlú dopravnú aj železničnú infraštruktúru. Podmienky na podnikanie sú tiež mimoriadne zlé. Zákonník práce je nepružný. Pri takýchto podmienkach sa ani nedivím, že sa nenájde žiaden investor, ktorý by do tejto časti Slovenska prišiel.
Vláda by si už konečne mala uvedomiť, že kozmetické riešenia nestačia. Treba urobiť odvážne činy a uľahčiť tak investorom, aby rozvíjali východ Slovenska. Stačí urobiť kvalitné zákony a nehádzať polená pod nohy. Nájde sa takáto odvaha?
