Keď si tak spomínam, tak rok dozadu som mal ešte všetko pred sebou. Oslávil som Silvestra a pustil sa do toho. Začiatok roka sa niesol v uzatváraní prvého polroka v škole. Keď si to tak spätne uvedomím, tak to bol môj posledný prvý polrok. Vlastne to bol posledný polrok celkovo. Ten druhý už v maturitnom ročníku sa už nedá veľmi počítať. Niečo vyšlo, niečo nie, ale v podstate som bol spokojný.
Potom nastal február a obdobie pred písomnými maturitami a prišla ďalšia veľká zmena. Tak ako mnohí iní aj ja som začal používať Facebook. Avšak, hneď na začiatku som si dal jeden záväzok. Budem používať Facebook výhradne len na komunikáciu s priateľmi. To znamená, že sa budem vyhýbať „krávovinám" typu, že sa mám starať o svoje zvieratko (jedno mám doma a to mi úplne stačí), alebo mám obrábať pole (no ďakujem pekne, roky sa vyhýbam ťažkej fyzickej práci, tak prečo ju mám vykonávať virtuálne), a podobné veci. Jedinou výnimkou z tohto sa stalo to, že som sa rozhodol občas si urobiť nejaký ten kvíz. Jednak preto, aby som zahnal „nudu" a aby som sa od srdca zasmial nad nezmyslami, ktoré tam vychádzajú.
Koniec, to slovíčko mi začali evokovať maturity. A práve písomné maturity mi to dosť pripomenuli. Niektoré veci mi opäť na maturitných testoch nevyšlo, ale zhodil som to na ich častú divnosť a nelogickosť. Doteraz som nepochopil zmysel ich konania.
Tak a teraz trocha ku koncom. V priebehu prvého polroka ostatného kalendárneho roka som ukončil viacero vecí. V prvom rade to bola stredná škola. Gymnázium bolo super, veľmi rád sa tam kedykoľvek vrátim, ale už len na návštevu. Štyri roky štúdia boli tak akurát. Zažil som tam kopec srandy, na ktorú budem ešte dlho spomínať. Tesne za ukončením strednej školy nasledovalo ukončenie maturitného ošiaľu. Tam až taká sranda nebola. Našťastie som to úspešne prežil. Dokonca sa stál zázrak. Keďže som strašne nenásytný, tak mi nestačili len štyri maturitné jednotky, ale musel som pridať aj piatu. Kto ma teraz nazval bifľošom alebo niečím podobným, nech si dá riadne po nose. :-) Moje maturitné skúšky nemali nič spoločné s učením. Stačila logika, zdravý sedliacky rozum a schopní učitelia, ktorí mi pred tým vtrepali vedomosti do hlavy aj napriek tomu, že som bol proti.
Keď už sme pri tom „trepaní" do hlavy, tak hneď po maturite som ukončil ďalšiu školu. Tentokrát jazykovú. Tam to už bolo len tesne, tesne - o uši. Tu som si potvrdil, že slovenské školstvo na tom ešte nie je najhoršie. Pokiaľ sa nájde pedagóg, ktorý vás naučí to čo má, aj keď vy ste striktne proti, tak slovenské školstvo má ešte kde klesnúť. Môže o týchto posledných mohykánov, ktorí to robia skôr za dobrý pocit, než sa odmenu, prísť. Pozdravujem najhoršieho ministra školstva, akého sme kedy mali (Pozor, môj skromný vlastný názor. Možno sa nájde niekto, kto ocení jeho prácu.).
V roku 2009 som urobil niekoľko závažných rozhodnutí. Najväčším mojím rozhodnutím bolo, že som sa rozhodol „vykašľať sa" na informatiku a zmeniť smer o 180 stupňov. Začal som študovať ekonómiu. Vplyv na toto rozhodnutie malo niekoľko ľudí. Najviac však asi dvaja. Prvým je jeden učiteľ informatiky, ktorý mi ju dokonale zhnusil. Nebudem ho ohovárať, ale len doplním, aby nedošlo k nedorozumeniu, že učil u nás len na čiastočný úväzok. Druhý človek ma ovplyvnil v pozitívnom slova zmysle a keď ho najbližšie stretnem, tak mu to poviem.
Keďže som morálny a zodpovedný človek, tak som sa rozhodol urobiť niečo pre lepšiu budúcnosť Slovenska a naučiť náš milý národ niečo o slobode a demokracii (dúfam, že to neznelo až tak ironicky). Nemám však pocit, že by som bol úspešný. Niektorí Slováci sú bohužiaľ ako zakliaty kameň. Rozhodol som sa pomôcť pozbierať, čo najviac podpisov na referendum, o ktorom som už na mojom blogu písal. Tu na tomto mieste by som rád dodal, že aj keď to tak nevyzerá, tak som sa touto prácou v teréne mnoho naučil. Naučil som sa akí rôznorodí ľudia žijú v tejto krásnej krajine. Priznám sa, niekedy je kontakt priamo na ulici nenahraditeľný. Výsledkom tohto môjho snaženia za lepší svet je, že som sa rozhodol skôr, či neskôr (ak sa nič nezmení) tento štát opustiť a hľadať svoje šťastie inde.
Ak by ste to náhodou nevedeli, tak som človek, ktorý sa nedokáže nudiť. Takže som si našiel ďalšiu voľno časovú aktivitu. Tentokrát však platenú. Našiel som si prácu v poisťovníctve(teda skôr ona si našla mňa. :-) ). A dokonca aj blízko môjmu odboru, ktorý študujem. Poviem vám, nikdy nezabudnem na všetky tie tváre ľudí, ktorým som povedal, že ako študent popri štúdiu aj troška pracujem. Pre niektorých to bolo nepochopiteľné. No čo. Rád sa učím nové veci a tu mi za to aj zaplatia. Za pokus to stojí. Najmä, keď radi míňate. :-)
Posledný nový začiatok v roku 2009 bol začiatok vysokej školy. To už teda bola iná sranda. Ešte som ju ani nezačal poriadne navštevovať a už som ju chcel skončiť. Teda tento pocit som mal len keď som sedel na predmete, kde do mňa tlačili nové nudné teórie, ktoré sú mi na nič. Potom, keď už prišli zaujímavé veci, tak už to stálo za to a ja som vedel, že som si dobre vybral. Tí všetci ľudia, ktorí ma správne usmernili si zaslúžia jedno veľké ĎAKUJEM.
Semester zbehol ako voda a prišiel december. Mesiac, na ktorý nikdy nezabudnem. Užil som si pár dní v nemocnici, kde mi zoperovali nos a snáď mi ho konečne dali do poriadku po tak dlhom čase. Slovenské zdravotníctvo je na tom podobne ako slovenské školstvo. Platí pre neho presne to isté. Niekedy mám pocit, že tento štát stojí už len na hŕstke odvážnych a obetavých ľudí. Majú môj obdiv.
Rok 2009 bol pre mňa rokom zmien. Turbulentný rok, ktorý stál za to. Bola to super divoká jazda. Nejdeme ešte raz? :-D
