Priebeh Slovenského národného povstania

Generál Rudolf Viest. 

1. ZAČIATOK POVSTANIA

Slovenské národné povstanie začalo prejavom Ferdinanda Čatloša^[1] do rádia, ktorý mal protifašistické názory a chcel sa zapojiť do protifašis­tického odboja. Cieľ: 1. Vojenský prevrat. Do rozhlasu ho prinútili hovoriť, kde sa vyjadril, že Nemci sú naši priatelia, čím pomýlil mnohých slovenských vojakov. Preto Mirko Vesel sa vybral do Banskej Bystrice, aby prinútil Goliana vyhlásiť povstanie^[2], čo sa mu podari­lo. Spolu s Vavrom Šrobárom vypracovali prehlásenie k národu => výzva k mobilizácii. SNR vyšla z ilegality, prevzala na oslobodenom území všetku moc a 30. augusta 1944 vydá­va Deklaráciu slovenského národa.

Povstane nebolo po vojenskej stránke dostatočne pripravené lebo niektoré vojenské jednotky sa zú­častnili povstania len čiastočne a iné vôbec nie (Bra­tislava ^[3] ). Najväčší nedostatok bolo odzbrojenie dvoch východoslovenských divízií, ktoré sem síce poslal Slovenský štát, aby sťažili sovietskym voj­skám prechod cez karpatské priesmyky. Podľa plá­nu povstania, práve naopak, mali uľahčiť prechod so­vietskych vojsk k nám. Boli to jednotky, ktoré boli najlepšie vyzbrojené. Velitel týchto jednotiek – ge­nerál Ján Malár – odišiel do Bratislavy, kde ho zatkli a prinútili ho povedať prejav do rozhla­su. V ňom sa vyjadroval nejasne. Keďže Malár odišiel, nebolo dôstojníkov, ktorí by zapo­jili vojakov do povstania. Zástup­ca Malára Talský zase odišiel do ZSSR. Nemci pod heslom Kartoffelernte (zber zemiakov) odzbrojili vojakov.

2. PRIEBEH POVSTANIA^[4]

2.1. Prvá etapa (29. 8. 1944 – 8. 9. 1944)

V tomto období sa upevňujú povstalecké sily. Povstalecké územie sa rozprestieralo na ju­hu od maďarských hraníc až na sever po Poľské, na východe od Dobšinej, na západe po Žilinu.

Odohrávajú sa prvé ťažké boje, a to na Turci, Strečianskom priesmyku, Hornom Ponitrí, Partizánskom, Prievidze, Handlovej a Telgárte. Velitelom slovenských vojsk bol kapitán Sta­nek. Jeden z dôvodov prečo tak hrdinsky bojovali, bol fakt, že Nemci zaživa pochovali slovenských vojakov. Vrch Ostrô mal strategickú polohu, lebo uzatváral cestu na juh.

2.2. Druhá etapa (8. 9. 1994 – polovica októbra 1944)

Upevnenie povstaleckého územia. Na pomoc zo ZSSR prichádzajú ďalší odborníci na partizánsky spôsob boja (Alexej Nikitič Asmolov) a kádrové posily z radov Čechov a Slovákov (Rudolf Slán­sky, Jan Šverma). Pre toto obdobie je typická pomoc ZSSR, ktorý vybudovali vzdušný most, aby mohli dodávať lieky, zbrane a zdravotný materiál.

Na pomoc prišli aj nové jednotky – Prvý Československý stíhací letecký pluk (letiská Tri duby, Zolná) – Česi a Slováci, ktorí bojovali na západnom fronte, Druhá Československá paradesantná brigáda.

Pomoc poskytli aj USA (misia poručíka Greena^[5]) a Anglicko.

7. 9. 1944 začala Duklianska operácia, ktorá mala pomôcť povstaniu, lenže tu vojaci na­razili na veľmi silnú nemeckú obranu. Význam: 1. Viazala na seba veľkú časť nemeckých síl, ktoré nemohli nasadiť do povstania.

2.3. Tretia etapa

Charakteristické útokom na povstalecké územie zo všetkých strán. Hlavný úder smero­val z juhu od Lučenca na Banskú Bystricu. Postupne sa zmenšovalo povstalecké územie, partizáni s sťahujú do hôr, do ilegality prechádza aj hlavný partizánsky štát a nakoniec aj SNR. 27. 10. 1944 padla Banská Bystrica.

3. FAŠISTICKÝ TEROR PO POVSTANÍ

Po potlačení povstania sa na námestí SNP konalo osobné vyznamenávanie. Jána Goliana a Rudolfa Vie­sta zajali a odviezli ich do koncentračného tábora do Nemecka, kde ich zavraždili. Väčšina slovenských vojakov neodišla do hôr, ale uverili propagačným výzvam a vrátili sa domov. Pätnásťtisíc slovenských vojakov bolo poslaných do nemeckých koncentračných tábo­rov, z ktorých sa mnohí nevrátili. Nemecké gestapo, armáda, bezpečnostná služba SS a od­diely Hlinkovej gardy prenasledovali účastníkov povstania (civilov) alebo všetkých „po­dozrivých“ (prenasledovali civilov). Mnohí boli uväznení, odvezení do Nemecka do kon­centračných táborov, tisíce ich povraždili na mieste, v horách alebo na hromadných po­praviskách.

Po vojne boli objavené masové hroby (mnohé masové hroby sa ani nenašli a po vojne sa už ani neotvárali pre hrozbu epidémie) – Kremnička (747 osôb) a  Nemecká. Vo Vápenke fašisti postrieľali a zaživa upálili asi 9 000 ľudí. Likvidovali tzv. partizán­ske dediny, vypálili domy, niekedy aj celú dedinu a stovky občanov povraždili. Takýmto spôsobom vypálili asi 60 dedín (okrem iných aj Telgárt, Ostrý Grúň, Kľak).

Hotové poľovačky usporadú­vali na Židov. Pokusy Tisa obnoviť skrachovalý režim boli málo úspešné. Starú armádu, nahradila domobrana, ktorá nebola schopná boja, preto ju ani na front pre istotu neposielali. Neobmedzenými pánmi v krajine boli Nemci.

4. PARTIZÁNSKA VOJNA

Hlavný štáb partizánskeho hnutia sa po porážke povstania presunul do Jasenovskej doliny v Nízkych Tatrách. Na čele toho štábu stál generál Asmolov. Rýchlo obnovil spojenie s ostatnými partizánskymi jednotkami.

Taktiež vznikali aj nové partizánske jednotky^[6] z vojenských jednotiek. V nich pôsobilo približne 13 500 ľudí, ktorí bojovali po celom Slovensku a prenikli až na Moravu. Šesť me­siacov (od novebra 1944 do mája 1945) bojovali v ťažkých podmienkach – zima, zlý terén. Velitelia^[7] s jednotkami realizovali diverzačnú činnosť^[8]. Svojou činnosťou tak znemož­ňovali bratislavskej vláde, aby sa znova upevnila.

[1] Minister obrany v Slovenskom štáte.
[2]  Poslal jednotlivým posádkam heslo zo začatím povstania – „Začnite s vysťahovaním“.
[3]   Vojaci sedeli v kasárňach a nebolo koho, kto by ich do povstania zapojil.
[4] Autentické správy o priebehu Slovenského národného povstania sa dozvedáme z tajnej schôdzky troch slovenských delegátov s členmi londýnskej československej vlády dňa 18. augusta 1944. „Povstanie bolo do­hodnuté medzi všetkými slovenskými vlasteneckými činiteľmi a všetci s ním súhlasili. Nie je to občianska vojna, ale národný boj proti Nemcom. Boj bol pripravený v dohode s prezidentom Benešom v Londýne. Povstanie, bo­hužiaľ, vypuklo skôr, než sa pôvodne zamýšľalo, a to skomplikovalo situáciu. Dve slovenské divízie na východ­nom Slovensku, ktoré mali hrať v povstaní veľkú rolu, boli rýchlym zákrokom Nemcov odzbrojené. Časti ich mužstva však utiekli do hôr a bojujú spoločne s partizánmi. Na Slovenskej strane bojuje asi 35 000 mužov pra­videlnej slovenskej armády a asi 15 000 partizánov, medzi ktorými je veľa Čechov, ale tiež Rakúšanov, Francú­zov a Ukrajincov. Povstalci majú dostatok potravín i peňazí, asi tri miliardy slovenských korún, kdežto Tisova vláda má len šesto miliónov. Nevýhodou povstalcov je, že nemajú dostatok zbraní, obzvlášť im chýbajú tanky a ťažká výzbroj vôbec. Povstalci však dúfajú, že Spojenci im zbrane skoro pošlú a že Rusi im prídu na pomoc. Nemci so svojimi piatimi divíziami, ktoré majú na Slovensku, vykonávajú silný tlak na západe krajiny.“ (Feier­abend L., Soumrak československé demokrace 2, 1988, Londýn, str. 204 – 205)
[5]   Skupina vojenských odborníkov a vojakov, ktorý pristáli na letisku Tri duby 17. 9. 1944. Cieľ: 1. Orga­nizovať odlet amerických letcov z nášho územia; 2. Odosielanie pravidelných správ, čo sa na Slovensku deje. Green urgoval pomoc pre slovenské povstanie – to je jeho trvalá zásluha na povstaní.
USA koncom septembra oficiálne odmietli pomoc a tvrdili, že sme v sfére sovietskeho vplyvu a rešpektujeme dohody z časov Beneša a Stalina. Američania poskytli Slovensku dar v podobe zdravot­ného materiálu a výzbroje.
Časť amerických letcov odletela, Green a tí čo ostali padli do zajatia, ale štrnásti Američania postupovali s partizánmi a skrývali sa na chate nad Polomkou. Nemci ich odhalili, časť zajatých usmrtili v Kremničke a časť poslali do koncentračného tábora v Mauthausene.
[6] Názvy niektorých partizánskych jednotiek: 1. Smrť fašizmu; 2. Hornonitrianska; 3. Partizánska brigáda gen. Milana Rastislava Štefánika; 4. Žižko­va; 5. Nálepkova; 6. Partizánska brigáda Jánošík; 7. Prvá československá brigáda Jossifa Vissarionoviča Stalina; 8. Za slobodu Slovanov.
[7] Alexej Semionovič Jegorov, Ernest Bielik, Ivan Timofejevič Šukajev, Otmar Kučera.
[8] Vyhadzovali do vzduchu mosty, železnice, prerušovali elektrické vedenia a telefónne spoje, blokovali cesty, prepadávali nemecké stráže, autokolóny, posádky a sklady.