Po páde vlády Todora Živkova sa v Bulharsku situácia začala postupne normalizovať – totalitný systém v krajine vystriedala demokracia.
Tento prechod je charakterizovaný veľkými a ťažkými politickými bojmi a ekonomickými ťažkosťami, radikálnymi reformami a masovými demonštráciami obyvateľstva. Počas tohto obdobia sa vymenilo 11 vlád, z ktorých štyri boli dočasné. Vládni predstavitelia reprezentovali rôzne politické strany a rôzne poňali uskutočnenie prechodu k demokracii. Smerovanie však bolo spoločné – demokracia a reštrukturalizácia ekonomiky.
ZAČIATOK ZMIEN
Na poste predsedu strany a premiéra krajiny Todora Živkova vystriedal Petăr Mladenov – člen Politbyra a minister zahraničných vecí.
Cieľom revolučného prevratu, ktorý sa v krajine uskutočnil dňa 10. novembra 1989 nemala byť zmena politického režimu (zriadenia, systému), ale personálne zmeny na čele komunistickej strany. (V skutočnosti sa to však pojmom revolúcia tak ako v Československu nedalo nazvať.) Vznikla stranícko-štátna komisia, ktorá mala preskúmať nedostatky spoločenského a hospodárskeho života. Čiastočne sa rehabilitovali politicky prenasledovaní z čias éry komunizmu. Medzi ľudom vo veľkých mestách už vládla neprajná atmosféra voči komunistickej strane. Vznikli rôzne nové opozičné strany, z ktorých sa 7. decembra 1989 sformoval Zväz demokratických síl na čele s neskorším prezidentom krajiny – Želju Želevom a tajomníkom Petărom Beronom.
Novo vzniknutá strana postupne začala organizovať v krajine antikomunistické mítingy. Ako príklad v organizovaní takýchto akcií jej slúžila nežná revolúcia u nás v Československu. (Mladenov sa však nemienil inšpirovať a vyhlásil: „Je lepšie, ak prídu tanky!“) Týždeň po vzniku strany sa v Sofii pred parlamentom konalo veľké zhromaždenie. Jeho cieľom bolo zrušenie prvého článku ústavy Bulharskej socialistickej republiky.
Situácia v krajine bola čím ďalej tým napätejšia. Tí, čo boli za nový režim sa snažili vyvolať celonárodný štrajk a tak chceli docieliť, aby sa začali rozhovory medzi vládnucou komunistickou stranou a opozičnými silami o vzniku novej vlády. Po mnoho kompromisoch sa nakoniec obe strany dohodli. Sporné otázky ohľadom novej vlády sa však riešili pri „okrúhlom stole“, tak ako tomu bolo v Poľsku. Rokovania, ktoré sa konali od januára do konca marca 1989 boli nesmierne ťažké. Novovzniknutej opozičnej strane sa podarilo presadiť svoje požiadavky a zmeniť tak ekonomický a politický systém.
Na základe týchto politických rozhovorov 25. Národné zhromaždenie zrušilo prvý článok Bulharskej socialistickej ústavy, schválilo zmeny v trestnom zákone a prijalo niekoľko nových zákonov – zákon o udelení amnestie, zákon o slobodnom spolčovaní obyvateľstva, zákon o možnosti usporiadať mítingy a iné. Vo februári 1990 vznikla nová komunistická vláda na čele s Andrejom Lukanovom. Po dvoch mesiacoch mandátu tejto novej vlády zhromaždenie hlasovalo za zmeny, ktoré boli dohodnuté už pri rokovaní s komunistickou stranou. Po schválení týchto zmien sa prezidentom Bulharska stal Petăr Mladenov.
Komunistická strana Bulharska si na svojom zasadnutí zvolila nový názov a premenovala sa na Bulharskú socialistickú stranu. Z časti poslancov z bývalej komunistickej strany sa sformovala nová strana – Hnutie za práva a slobody – na čele s Ahmedom Doganom.
10. a 17. júna 1990 sa konali voľby do Veľkého národného zhromaždenia. Väčšinu vo voľbách získala Bulharská socialistická strana vďaka voličom malých miest a dedín. Podľa niektorých zahraničných pozorovateľov, boli však voľby sfalšované. Keď sa to dozvedelo obyvateľstvo krajiny, okamžite usporadúvalo po celej krajine protestné mítingy. Študenti niekoľko dní pred parlamentom zotrvali v štrajku. Petăr Mladenov bol za svoje výroky počas revolučného prevratu nútený opustiť úrad prezidenta republiky. Stalo sa tak 1. augusta 1990. Veľké národné zhromaždenie následne za prezidenta republiky zvolila Želju Želeva, viceprezidentom sa stal Atanas Semerdžiev, poslanec za Bulharskú socialistickú stranu. Lídrom opozičnej Strany demokratických síl sa stal Petăr Beron.
Situácia v krajine bola však aj naďalej vážna. Vláda premiéra Lukanova zaviedla lístkový systém. Z obchodov zmizli potraviny a na uliciach sa tvorili veľké rady ľudí. Koncom roka 1990 opozícia znova zorganizovala v uliciach mesta štrajky. Na nátlak obyvateľstva krajiny a jeho nespokojnosti posledná komunistická vláda abdikovala.
20. decembra 1990 vznikla nová – už koaličná – vláda na čele s premiérom Dimitărom Popovom a troma podpredsedami – Dimitărom Ludževom (Strana demokratických síl), Alexandrom Tomovom (Bulharská socialistická strana) a Viktorom Vălkovom (Bulharský národný hospodársky zväz). Nová vláda zrušila prídel potravín na lístky a zaviedla určovanie cien na obchodnom princípe. Do obchodov sa už pomaly vracali potraviny, boli však veľmi drahé.
Vo Veľkom národnom zhromaždení, ktoré malo za úlohu pripraviť novú ústavu, sa odohrávali veľké boje. V máji roku 1991 poslanci zo Strany demokratických síl si vynútili samorozpustenie zhromaždenia. V tom istom roku, a to 12. júna, Veľké národné zhromaždenie počtom 309 poslancov z 350 prijalo novú ústavu Bulharskej republiky.
