Vo vozovni Petržalka boli práve tri hodiny nadránom. Všade ešte vládla tma, len zopár lámp verejného osvetlenia osvecovalo dlhočiznú cestu, ktorá viedla popri vozovni do mesta.
Vodiči práve začínali svoje raňajšie služby. V domienke, že je všetko pripravené a v poriadku, poslali výpravcovia svojich zamestnancov za každodenným chlebíčkom. Tí sa ako mravčekovia rozutekali - každý k svojmu autobusu. Jeden z vodičov však ostal bez svojho tátoša. Kde len n môže byť? Snáď sa neprepadol pod zem?! Nemohol sa predsa len tak vypariť?!
Vo vozovni zavládlo napätie a strach. Nečudo, veď takéto veci sa nestávajú každý deň. Okamžite sa všetci pustili do pátracej akcie po autobuse. Po opätovnom prepočítaní ich bolo len sedemdesiat. Len sedemdesiat?! Kde len môže byť ten posledný? Táto otázka vírila v hlavách všetkým, čo tam boli.
Dozorcovia vozovne vydali rozkaz - pokračovať v pátraní, kým sa nenájde! Jedna časť ľudí prehľadala okolie vozovne. Čo keby náhodou "zlodej" ušiel aj s korisťou nejakým iným smerom? Diera však v plote nikde nebola. Druhá časť rozmýšľala nad stratégiou ako chytiť "zlodeja".
***
Vyšetrovanie postúpilo. Zistilo sa, že "zlodej" ukradol najväčší šerbel (šrot, pozn. autora) z vozovne - 4940. Dokonca boli vypočutí možní svedkovia krádeže - hlavný dozorca vozovne, vrátnik a zopár okoloidúcich. Tí však o ničom nevedeli.
Už bolo pol piatej nad ránom, a záhada nebola stále vyriešená. Napätia a strachu bolo čím ďalej, tým viac - a stále stúpali. V jednom momente sa priam dali krájať... O sedem minút neskôr zvoní telefón. V telefóne sa ozval mužský hlas. On vedel o ukradnutom autobuse. Videl, ako ho jeden "malý chlapec" šoféroval po Vrakuni. Bolo to pred piatimi minútami.
Dozorcovia okamžite kontaktovali políciu. Spoločne dorazili na miesto činu. Priestor hermeticky uzavreli. Doprava bola odklonená na vedľajšie uličky. Teraz zostávalo len jediné. čakať kým sa niekde neobjaví bordový Ikarus 280. Pre istotu boli do akcie zapojené aj dispečérske vozidlá. Môže sa totiž stať, že sa autobus objaví v inej mestskej časti.
Polícia sa pokúsila monitorovať inkriminovaný objekt. Avšak bez úspechu. Zastaralý systém, bohužiaľ, zlyhal. Hodiny pribúdali, ale autobus ešte stále nemal nikto na stope. Nikto nevedel, kde je.
Po dvojhodinovom čakaní zásahovej jednotky znova zazvonil telefón. Zainteresovaní obdržali dôležitú správu o výskyte hľadaného šerbla. Všetci boli ohromne prekvapení, pretože s podaného hlásenia aj po druhýkrát vyplývalo, že autobus bol zamknutý v garáži petržalskej vozovne.
Polícia následne zistila, že telefonujúcim bol vlastne zamestnanec Dopravného podniku Bratislava, už viackrát trestaný a na slobode stíhaný K. K., ktorý si chcel takým to spôsobom spraviť zo svojich kolegov dobrý deň.
Dozorcovia si po hektickom ráne konečne vydýchli a jeden z nich na margo dnesnej akcie povedal: "To som od neho nečakal!" On ho totiž poznal ako poctivého zamestnanca.
