Odpoveď, ktorú podal Číči ale nestačila na to, aby som pochopil celú pravdivostnú hodnotu tohto výroku. S heslom „nie nie je odpoveď“ som sa postavil s podobnou, ba až zhodnou otázkou na koniec fronty a počkal si, kým prídem na rad. Nie nemáme zaznelo opäť. Chamtivec jeden. Pomyslel som si a ako to býva mojim zvykom, namotivoval ostatných nech si zlíznu čo ja som začal. Je to malé, chlpaté, hnedé na povrchu, vo vnútri šťavnaté a zelené, a v Liptovskom Mikuláši na stanici to nemajú. What is it? (pre tých, ktorým pomalšie dochádza, alebo si radi porovnávajú svoju odpoveď s tou správnou, tak odporučím jedenáste slovo tohto kvázičlánku, a pre ostatných - vyvrcholenie)Ak máte pocit, že na to, aby ste sa volali zelovoc, vám stačí mať doma v chladničke zopár jabĺk, hrušiek, nejakú tú mrkvičku a kopec „rajských jablíček“ tak fajn. Ja si myslím, že by ste mali mať aj ovocie, ktoré má podľa mnohých výskumov najväčší zdroj vitamínov „in medias res“. Sedem statočných teda meralo cestu od staničnej budovy ku stánku, ktorého honosný názov ovociezelenina sa skvel na jeho streche a zisťovali a pýtali sa a smutní ale s rehotom na xichtoch prinášali správy do základného tábora. Za ten čas sme zistili, že nemajú nie len kiwi ale ani mango, papáju, či iné pre mňa nevysloviteľné plodiny, ktoré za kúsok chleba zbierajú kubánske deti aby sme my, obyvatelia civilizovaných krajín, mali čo žuť pred tým, než nastúpime do meškajúceho intercity. Ako sedem trpaslíkov sme sa jeden po druhom (jedna po druhej) vracali z križiackej výpravy za mojim obľúbeným ovocím. Až tu zrazu zlom. Prišiel. Nečakane. Práve keď sme pripravovali finálne ospravedlnenia typu: „nevideli ste tu takých divných? Oni sú na priepustku. Kam šli?“ vošiel presklennými dverami muž. Na hlave mal vlasy a v ruke 20 kačiek na pivo, keď zreval mocným hlasom: „dieťa moje, nevieš kde by som sa tu niečoho dobrého napil?“ Pardon. Iná rozprávka. Čím nás postarší predavač počastoval bohužiaľ odcitovať celkom nemôžem. Ale pamätám si záver. BLBEC Z BRATISLAVY. Túto hlášku nezabudol pri východe zo staničného bufetu zopakovať znova a napriek tomu že "Ôsmy" bol až z Humenného, vôbec to nebola prekážka aby nás ujo zelovocár obšťastnil aj inými vetnými členmi. Z odstupom času sa nám jeho jednanie vidí čoraz neprimeranejšie, preto by sme nášho ujca chceli pozdraviť bárs aj takto: nie je zelovoc ako zelovoc, nie je blbec ako blbec a nie je blavák ako blavák a my nie sme ani jedno. My sme si len chceli kúpiť kiwi.Tak dovi v LM
