Čas po polnoci sa niesol v novoročnom duchu. Ešte pred dvoma hodinami sme uvažovali nad podnikom, kde sa budeme môcť dôstojným spôsobom rozlúčiť s doterajšími zvykmi. Žreb padol na Niku, kde sme sa dve a pol hodiny bez prestávky oddávali rozkoši, ktorú nám sprostredkovali žlté kamelky, aromatický kentaky a neznámy druh legálnej cigary. Asi pol minúty pred polnočným zvonením som s pobledlou tvárou s nádychom do zelena a zčervenanými očnými bielkami odhasil posledný špak. Zaplatili sme a odišli. Sledovali sme nádherne vysvietené nočné mesto a opájali sa pocitom dobre vykonanej práce. Jediné, čo sme riešili, bolo nájsť dôstojné miesto pre posledný z artefaktov, symbolizujúce, že zmena, ktorú sme sa rozhodli učiniť, je našim rozhodnutím. Vyložili sme teda desaťkorunový zapaľovač na časť bližšie neuvedenej dominanty mesta a pokojne odkráčali v ústrety novému životu. Stali sme sa totiž nefajčiarmi. Naraz. Spolu. Obaja.
Zvyšok bude písaný v prvej osobe jednotného čísla vzhľadom na moju dlhoročnú neschopnosť čítať myšlienky
Ak máte pochybnosti, že prvá časť je mierne imaginárna (neskutočná, neuveriteľná, SCI-FI) tak to tak bohužiaľ (pre vás) nie je. Je tu ale niečo, vďaka čomu by ste mi uveriť mohli. Je to otázka, ktorú ste si (hlavne fajčiari) určite položili. „Prečo?“ Nebudem vás unavovať myšlienkami o tom, že cigarety sú len ľahká droga a že existujú ľudia, ktorí prestali s drogami oveľa tvrdšími. Či už to boli drogy ako také alebo závislosť na iných veciach (automaty, ženyJ...). Napíšem, prečo sme sa tak rozhodli my. Dôvody sú to (ako by povedal básnik) nehodné papiera, ale práve to je dôkazom toho, že žiaden dôvod nie je zlý pokiaľ je náš.
Moja (ne)schopnosť skoncovať s týmto štýlom života (úmyselne nepoužívam pojem neduh, či zlozvyk) závisela od okolia. Som tak stavaný. Nanešťastie pre početnú skupinu nefajčiarov okolo, to neboli oni, kto mi s tým mohol pomôcť. Uvedomil som si (ako správny chlap), že jedinou možnosťou je opora iného nefajčiara. Slovami laika (mňa): „prestanem fajčiť ak prestaneš aj ty. “ Asi je to mužským egom schopným podávať najvyššie výkony práve pri určitom druhu súperenia. Ja viem, že toto žiadna súťaž nie je. Avšak moje ego to nevie. A ani mu to nehovorte. Bolo však potrebné nájsť niekoho, kto to so mnou vezme či už z rovnakého alebo úplne iného dôvodu. Tým človekom bol K. Teda aby som bol presný, jeho priateľ, ktorý sa s ním stavil. Doteraz nechápem človeka, ktorý je ochotný staviť dosť vysokú sumu peňazí iba preto, aby niekto skoncoval so znečisťovaním prostredia cigaretovým dymom, ale to je iná téma. Jednoducho a prosto: stavili sa a ja som prestal fajčiť. Ak máte pocit, že to opäť zaváňa jediným hybným mužským prvkom, tak máte asi pravdu. Asi určite. No nech je to akokoľvek, my sme teraz „čistý“.
Detské? Primitívne? Typicky chlapské? Konanie žien a ich hybné sily som vysvetľoval v iných článkoch. A hoci toto nie je o mužskom egu, je to aspoň vďaka nemu. Tož, vďaka Bože, že som chlap. Nemenil by som za nič. Aj preto, že teraz som nefajčiar.
P.S: za tých 18000 SK ročne ušetrených poctivo ukladaných do pokladničky si o rok kúpim mačky a cepíny a konečne si zalozím ľady. Ako sa len teším...
P.P.S: článok vznikol 1.1.2006 a mal byť uverejnený ak to nevydržím. Tak som ho uverejnil. Snáď môj druhý pokus bude úspešnejší...
