Keira Knightley.
Tak úžasná a nádherná, prirodzená a jedinečná že sa pri pozeraní na filmy v ktorých hrá cítim ako trinásťročná holka v rannom štádiu puberty sledujúca v telke svoju obľúbenú skupinu. Za mojich čias to boli Back street boys a Kelly Family, ktorí sa páčili asi všetkým dievčatám, čo v tej dobe za niečo stáli a tak ich nenávidím až doteraz hoci už ich melódie začínajú naberať na nostalgii vďaka označeniu „oldies“. Ale to som už odbočil.
A tak som začal rozmýšľať. Normálny (hetero), vyzretý (viac ako 18), zodpovedný (mám vodičák aj auto), mladý (menej ako 40) muž bez záväzkov (k tomu niet čo dodať) si krátiac dlhú chvíľu pozerá film za filmom pričom netuší čo na neho číha z počítačového monitora. Asi bolo zlou voľbou či stupídnou zhodou okolností ale na konci pýchy a predsudkov som už plakal. A to musím podotknúť nie je až také obvyklé. Naposledy som plakal pri filme pred trištvrte rokom. Bol to vynikajúci a zatiaľ neprekonaný doják Finding Neverland. A minule opäť. Prosto ma dostala. Už je v mojej hlave. Začínam si zdokonaľovať angličtinu, šetrím na letenku do Hollywoodu, píšem jej denne niekoľko listov a neviem kedy sa mi naposledy snívalo o niekom inom. :-))))) Teraz už trepem.
V poslednom čase trávime s Kýblikom viac času lebo Fico ešte nespravil skúšky a Pivo má holku. Tak spolu pozeráme filmíky, chodíme na Bukovec... ako za starých čias. Tak sme si pozreli Kráľa Artuša (prečo asi) a zrazu to prišlo. Prvá letná búrka. Keď som bol malý tak sme s ockom vybehli do dažďa a nechali na seba pršať. Behali sme nahí po dvore lebo deti vraj môžu. A tak nám ocko vytvoril niečo ako tradíciu. Dnes už nechávam na seba pršať tak ako môj otec vtedy – v trenírkach. Ale aj tak to má svoje čaro. A predvčerom to bola ešte o to väčšia pecka že vyrazilo prúd na celom sídlisku a jediné čo bolo vidno boli sviečky v niektorých oknách a brutálne blesky na horizonte. Krása. No vonku som nebol. Prečo? Bolo už po polnoci a hoci bolo celkom príjemne nejako sa mi nechcelo. Chcelo sa mi písať, plakať, jesť, premýšľať len nie behať po daždi a kúpať sa.
Predvčerom som už na kúpanie chuť mal. Šialený nápad pod názvom nočné kúpanie prešiel v trojke (Pivo nechal holku v Prešove) tak sme si dali Buky do polky a vrátili sa. Dva krát. Zvláštny pocit. Úplná tma, v diaľke len chabá žiara z bývalej VSŽky, a my bez plaviek vo vode o ktorej sa po ôsmej nedá povedať že bola teplá. O pol jedenástej bola teplota vody už len veľmi málo centimetrov tak sme šli na kofču a domov. A doma ešte nejaký ten filmík...
Vždy som si myslel že ma to nemôže postihnúť. Do kina som chodil iba občas a keď už, tak potom na filmy pre náročného diváka do košického Cinefilu alebo Galérie. A bol som na to patrične hrdý. Mojím obľúbeným filmom bol Forrest Gump a nie Titanic a film ktorý som si pozrel druhý krát musel fakt stáť za to. Vždy som si myslel, že ma ten nasprostastlý americký štýl nemôže načapať na hruškách no a je to tu. Som americký konzument.
Asi si pôjdem v sobotu zaliezť na Turniská alebo Dreveník a vytriasť tak chobotiny zo svojej hlavy. Štandardná dávka adrenalínu mi vždy doteraz pomohla z brindy von. Len by som rád vedel čo robia tí tuční amíci keď sa im prihodí niečo podobné. Zahodia chipsy? Prestanú jesť hranolky? Kúpia si zaručenú novinku na posilovacom trhu? A začnú triediť odpad? Fakt som našim vďačný, že som Slovák.
