Ak sa prebúdzam pred deviatou, hrnček kakavka nesmie chýbať. Dve hrianky, cégéčka, ponožky, dopiť nahnedlé mlieko charakteristickej chuti, tričko, mikina, nohavice, sveter, bunda, kontrola dokladov, kľúče, ďalšia kontrola dokladov a gombík na výťahu. 7:50 Kontajner s nápisom „obhliadka motorových vozidiel“ vyzeral, že sa každú chvíľu rozpadne. Ešte stále môže. Ujo v zelenom komplete, kanadách a čiernej „debilke“ nápadne pripomínajúci dezertéra špeciálnych jednotiek, živiaci sa ako porovnávač čísla motora príde až o chvíľu. Staviam sa teda úplne vľavo, keďže som prišiel posledný a rozmýšľam, koľko času to asi zaberie, kým príde rad aj na mňa. O ôsmej prichádza biely golf s maskou veľmi podobnou mojej a vystupuje z neho spomínaný týpek. Na otázku odkiaľ má začať mu nikto nevie odpovedať a tak začína zľava. Na jednej strane mám radosť, že ako čerstvý nefajčiar nebudem musieť mrznúť pri svojom františkovi no na strane druhej mám pocit, že na policajnom prezídiu mi to „tie holohlavé gorá“ asi zrátajú...8:15 Deň začína nádherne. Za okienkom pod nápisom informácie iba pre motorové vozidlá (hm?) telefonuje sympatická príslušníčka verejnej bezpečnosti štátu. Oveľa sympatickejšia sa mi vidí potom, čo sa postaví a ja mám slušný výhľad na jej spodné partie vykúkajúce spod sukne len o niečo širšej než môj opasok. Uprostred zimy... super. Spod melírovaných vlasov na mňa vykuknú zlaté očičká a ona mi s úsmevom na tvári podáva informácie čo a ako. Prvý krát beriem do ruky tlačivo a vypĺňam perom, ktoré som si musel ísť kúpiť cez cestu do stánku lebo svoje som nechal doma. Ale inak som zodpovedný mladý muž. Chyba. Stáva sa. Znova okienko a prosba o tlačivo. Vyslyšaná. Vypĺňam správne a vyčkávam a rade. Prvý krát vchádzam do miestnosti s okienkami a pristupujem k dvojke tak, ako vyhlasoval amplión. Musel som vyzerať riadne zdesene. - čo chcete?- auto.- aké auto? Čo auto?- prepísať.- žiadosti?- tu.- táto nie je vyplnená. To si ako predstavujete. Brzdíte ostatných. Von a vyplniť.Tak som šiel von a vyplniť. To, že som si nevšimol druhú stranu papierika, ktorý mi dal vojak z maringotky sa môže stať každému. Ale inak som zodpovedný mladý muž.Druhý pokus. Pre istotu ma reproduktor pripomínajúci školský rozhlas z roku 89 vábi k okienku číslo jeden. Ešte stále si nie som istý jednotlivými pohybmi. Nie sú dosť plynulé. A hoci mám o niečo menší strach ako pre chvíľou, aj tento príslušník ma posiela von kvôli zle vyplnenému tlačivu. Nevadí. Ale začína. Opäť okienko s „dievčaťom dňa“. Opäť žiadosť o tlačivo a opäť úsmev. Snažím sa vystrúhať vlastnú verziu a ona mi zatiaľ vysvetľuje, čo tam má byť. Ďakujem a veľa si nepamätám.Tretí pokus. Okienko šesť. Už som si istý. Ani nepozdravím (veď už som sa - dva krát) a vykladám: dve vyplnené žiadosti (jedna od slečny jedna od mariňáka), splnomocnenie už bývalého vlastníka, tisíckorunový kolok, občiansky preukaz, malý aj veľký techničák, poistnú zmluvu. Bez mihnutia oka podpisujem kde treba a sadám si, lebo ma k tomu vyzvali. Vedľa mňa si sadá ďalšie foto dňa. Blondínka v typickom: čierne čižmy, modré rifle, ružový svetrík na ňom čierna bunda a čierna čiapka, spod ktorej vykúkajú ružové guličky na drôtikoch smerujúcich k ušným lalôčikom (bolcom). Rifle má trochu umazané (asi od auta) a preto sa mi zdá oveľa príťažlivejšia. Nestíham ju oslovovať. Volajú ma. Odovzdávajú mi moje doklady. 9:43 Opúšťam policajnú stanicu. Prichádzam k františkovi a gratulujem mu, že sa stal mojim vlastníctvom. Ešte vybaviť poistku. A zaplatiť poistku. A domov. Až teraz prichádzam na to, že som večer zabudol volať kamoške. Stane sa. Ale inak som zodpovedný mladý muž.
