Deň začal nádherne. Bol som síce nevyspatý, no mal som o to lepší pocit s krásneho dňa, potom, čo som neskorú noc a skoré ráno strávil s Pivom na rôznych vyhliadkach. Kochajúc sa nočnými Košicami sme sa rozprávali o problémoch a (ako inak) o ženách. Sedeli sme v aute a popíjajúc džús, fajčiac a jediac čipsy mi vtedy ani len na um nezišlo, že o 24 hodín budem sedieť niekde úplne inde...
Večer som sa stretol s kamoškou a začal maratón spŕšky kritiky, ktorá sa na mňa v poslednej dobe valí. „To, že ťa to mrzí, podľa mňa nie je dôvodom preto, aby som si musel vypočuť to, čo som si vypočul“, preháňalo sa mi hlavou opúšťajúc Starého otca po hodine a pol, dvoch kofolách a asi desiatich cigaretách, ktorými som vyrovnával hladinu adrenalínu, do krvi sa mi valiaceho plným prúdom. Tešil som sa na Ali, o ktorej som akosi vedel, že mi vylepší náladu, aj keď máme vzťah, ktorý sa nedá nazvať inak ako epov. Čo som ale nevedel, bolo, že moja večerná utešovateľka v tej dobe stretáva svojho bývalého v doprovode jeho nového objavu, čo jej na nálade určite nijak nepridalo. Očakával sa teda večer obojstrannej sebaľútosti niekde pri kofole v neznámom prostredí. No všetko sa malo skončiť úplne inak...
Nikdy si nedávam pás. Obmedzuje ma to. A pri šoférovaní už tobôž nie. Vtedy som si ale dal. Nešoféroval som, lebo viem, ako to pomáha keď si človek, ktorému je blbo, užije jazdu s plynom zatlačeným o niečo viac ako obvykle. Rešpektoval som Alin štýl jazdy, veď ho milujem. Je agresívny a odvážny, človek by povedal že až šialený, ale v tomto sme sa našli. Cítil som sa pri nej bezpečne, lebo jazdím presne tak isto, len s tým rozdielom, že o niečo dlhšie. A práve počet hodín strávených na sedadle za najfascinujúcejším kruhom všetkých čias bol pravdepodobne dôvodom toho, že kolesá začali vydávať zvuk, ktorý väčšine ľudí nespôsobuje až také potešenie a auto nabralo smer, ktorý sa až tak presne nezhodoval uhlom vytočeným na volante. Prosto šmyk. Pred očami sa mi neprehnal ani celý môj život ani strelná modlitba. Len som sedel a vnímal všetko ako puzzle. Každá sekunda bola ostro ohraničená zo všetkých strán no až na konci to začalo dávať zmysel. Jeden šmyk, druhý šmyk, kapotou do zábradlia, zadným ľavým kolesom do lampy, miery posun dopredu a asi štyri obrátky cez strechu dole strmým svahom na úplne inú ulicu.
Pristáli sme už s vrakom. Na kolesách. Vedľa nejakej plynovej rozvodne. Ali sa triasla. Bola taká bledá že musela svietiť. Určite nás našli podľa nej. Bola v strašnom šoku. Neviem, či to, čo sa vo mne vtedy udialo, bolo normálne, ale zrazu už okolo mňa nebolo nič len ona. Objal som ju a šepkal jej do ucha, že sa nič nestalo. A veril som tomu. Auto bolo... auto už nebolo tak som len vykopol dvere a držiac ju za ruku som ju vybral von. Stále sa triasla. Vlasy mala od hliny a džúsu, ktorý som popíjal počas cesty do mesta. Bolela ju hlava a plakala. Vravela, že ma mohla zabiť, a ja som sa len usmieval. Odpovedal som, že by musela mieriť lepšie a že sa ma tak rýchlo nezbaví. Vravela, že mi rozbila auto a smial som sa ešte viac, lebo som vedel, že aj keď to vraj strašne mrzí, tak ešte pár dní budem rád, že som vôbec medzi živými. Vravela že nechce ísť do sanitky lebo jej nič nie je, tak som ju tam poslal o niečo ráznejšie. O chvíľu už mala infúziu, golier na krku a tlak 210 na 120.
Ja som stál vedľa Paliho, ktorý je môj osobný anjel strážny tuná na zemi. Volal som mu, lebo som vedel, že sa vyskytnú veci, ktoré bude musieť riešiť jasná myseľ a tú som asi nemal. Jediné čo som mal v hlave bola Ali. Tak som stál s anjelom pri vraku, fajčil som a usmieval sa. Musel som vyzerať ako sfetovaný lebo moje správanie nechápali ani fízli a ani zdravotníci uháňajúci preč aj s holkou, ktorá dnes hrala hlavnú úlohu v tomto divadle. To mi samozrejme na dobrej nálade nepridalo a tak som popýtal anjela, či by sa nemohol zo zvyškom môjho auta trepať spolu s odťahovákmi do Polianky. Súhlasil. Sadol som si do policajného vozu a šiel do nemocnice.
Z ordinácie sa ozýval strašný rehot, ktorý by som spoznal všade a tak sme spolu príslušníkmi verejnej bezpečnosti zisťovali, kto sa vie smiať silnejšie. Ali mala posun medzi C-4 a C-5, čo sú krčné stavce, hematóm na ľavom pleci, čo je opuchlina a pohmoždeniny v rebrách čo znamená, že to sakramentsky bolelo. Proste na tom bola len o niečo lepšie ako auto, keď mi doktor povedal, aby som svoju priateľku prehovoril, aby ostala na noc. Prehováranie netrvalo dlho. Chcela ísť domov, tak sme sa tam vybrali. K nemocnici po nás prišiel už spomínaný anjel no až potom, čo som pozotieral z najprevinilejších očí na svete za dva poháre sĺz. Začala sa najstrašnejšia noc v mojom živote. Ali ležala vedľa mňa a ja som sa zobúdzal každých dvadsať minút, aby som skontroloval či dýcha.
Dnes je to už za nami. Po havárii ostali len osekané kríky, zničený plot a každonočné mory. A samozrejme zopár záverov:
Policajti prichádzajúci na miesto činu boli viac než skvelí, za čo im patrí veľká vďaka a ospravedlnenie, že si z nich z času na čas vystrelím.
Pohľad z miesta spolujazdca je stále rovnaký. Bezmocne hľadíte na dosť rýchlo sa približujúcu prekážku a nemôžete nič urobiť. A čo je horšie, váš život má v rukách človek, ktorý je pod takým tlakom kvôli tomu, že v aute nie je sám, že situácia je prosto odsúdená na fiasko.
Pred takouto situáciou vás stretá viacero „znamení“. Sú to udalosti, ktoré človek chápe až potom, čo vystupuje z rozflákanej káry. A ja len rozmýšľam kde by bolo ľudstvo, keby tieto znamenia dokázalo pochopiť pred tým, než sa niečo (ne)stane.
Neverím na osud, predurčenie, horoskopy, tarot a iné hovadiny. Som veriaci človek a tak to z môjho pohľadu nemôže byť nič iné, než Božia prozreteľnosť. Asi si tu ešte mám kvôli niečomu požiť. Už len tak vedieť kvôli čomu...
