V poslednej dobe je pre mňa typickým príkladom pani Božena, ktorá sa stará o postihnuté dieťa s 23 eurami na mesiac. 23 eur! Vlastne jeden normálny nákup! Ja otváram ústa a dochádzajú mi slová. Nech mi niekto vysvetlí, ako je možné, že sa toto v dnešnej "tak úžasne prepracovanej ekonomike" stane.
Som maximálne sklamaná. Pobúrená. 23 eur, nepochopiteľná suma len preto, že so svojim dieťaťom žije v krízovom centre. Chyba sa stala už dávno dávno predtým. Ako mi, preboha, vysvetlíte, že žena starajúca sa o tak ťažko choré dieťa, skončí v krízovom centre? Veď to nie je normálne. Všetko je jej vina, lebo si "neuplatnila nárok na dávku v hmotnej núdzi." Výhovorky. Výhovorky. Bla, bla, bla.
Ja si ledva obehám úrady s malým dieťaťom, nieto ešte s veľkým postihnutým synom. Potrebuje úpnú opateru, lenže ona nema právo na opatrovateľský príspevok. Pýtam sa, prečo? Znova - "lebo žijú v krízovom centre". To všeobecne znamená, že keď klesnete na spoločenské dno a tento štát vám zoberie aj strechu nad hlavou, tak nemáte právo na príspevok? Vynikajúce. Hlavne, že podporujeme obyvateľov, ktorý aj tak nikdy neplánujú pracovať, i keď môžu. Ona pracovať nemôže, tak smola.
Nech si to každý, kto určuje príspevky, vyskúša. Nepotrebujem vidieť, ako ukazujú jeden na druhého prstom. Dám im 23 eur a pošlem ich na ulicu. Ach. Tento štát potrebuje prefackať.
Za tú skromnosť a schopnosť prežiť, by som pani Boženu pobalila a poslala letecky niekam ďaleko ďaleko ďaleko. Neviem kam. Proste niekam, kde má ľudská bytosť akú takú hodnotu. Lebo slovenské úradníčky povedia, že keď si vybavuje jedno, druhé nemôže. Tak čakala. A verila im. Aby človek trpel, pretože v dnešnej dobe dôveruje ľuďom a nepreveruje je úbohé. A smutné.
Prednedávnom chceli siahnuť na rodičovské príspevky. Veď ani z nich sa nedá vychovať dieťa. Tak ich teda nevychovávajme. Žijeme v dobe, kedy matka nemá právo vychovávať svoje dieťa, však sú opatrovateľky. Nech netrávi čas so svojim dieťaťom a nech pracuje, príživníčka jedna. Alebo? Keby aj chcela, nájsť si prácu, kde sa pracuje len ráno, je menej než pravdepodobné. Vzdávam sa. Zoberte nám všetko. Peniaze. Rozum. Dušu.
Kto má rozum, plánuje odsťahovať sa, alebo v tom lepšom prípade to už spravil. Ja tu ostávam držať vlajku s rukou na srdci a s bolestivými myšlienkami na naše staré mamy, na Slovákov vo svete.
Pani Boženke veľký rešpekt. Dúfam, že to dobré, čo dáva, sa jej dvakrát vráti. Lebo tak by to malo byť...
