Erika Mináriková
Byť víťazom
Tam, kde slnko vychádza V žiare čistej lásky Vidím plakať víťaza Bez umelej masky. Len úprimné slzy A tam kde chcel stáť on Stoja iný muži, Čo nestoja si za slovom.
Každá matka sa v tom niekedy topí. Každá. Aj tie, čo majú dobrého muža, majú dosť peňazí a dieťa sa im nestalo, ale si ho vymodlili. To je také ťažké, priviesť na svet dieťa a doživotne sa oň starať, každý deň, každú noc, každú hodinu myslieť na jeho blaho, myslieť na blaho toho iného človeka, to je také ťažké, nestratiť ani na chvíľu odhodlanie a sebadôveru, že je to jednoducho nemožné nemať nikdy slabú chvíľku a nepovedať si, že to malo byť inak. Maxim E. Matkin Zoznam autorových rubrík: Svet mojimi očami, Kúsok zo mňa
Tam, kde slnko vychádza V žiare čistej lásky Vidím plakať víťaza Bez umelej masky. Len úprimné slzy A tam kde chcel stáť on Stoja iný muži, Čo nestoja si za slovom.
A opäť ma bolí to moje srdce. Zlomené. Kto mi ho láme? Znova som to ja, vždy je to o mne. Nie som sebecká, skôr realistka, i keď občas s hlavou v oblakoch.
Snažím sa vímať svoje okolie. Počúvam o problémoch ľudí, vidím to denne. Každodenné starosti trápia každého. Stále človek závidí tomu druhému, i keď netuší, čím si ten druhý musel prejsť, aby získal to, čo má. Koľko úsilia a odvahy ho to stálo. Možno keby sme prestali závidieť, ohovárať a zdvihli zadky, spravili niečo pre svoje sny, máli by sme čo chceme.
Čo myslíte? Koľko bezdomovcov si zaslúži druhú šancu? Ľudí na ulici je tak strašne veľa. Nemajú trvalý pobyt. V mnohých prípadoch ani občiansky preukaz. V podstate neexistujú. Ale predsa ich vidíme všade. Sú ich plné krízové centrá, lavičky v parkoch, zástavky.
Pre niekoho je dnešok obyčajným dňom, pre mňa je o čosi výnimočnejší. Pretože dnes má moja mama narodeniny. Možno pre vás banálna vec, ja to však považujem za úžasnú príležitosť, ako poďakovať mame za všetko.
Čakáte bábätko? Bez ohľadu na to, či ide o vytúžené tehotenstvo, rizikové, alebo jednoducho o nehodu, tak vám z celého srdca gratulujem. Pretože nech je vaša situácia akákoľvek, práve sa deje jeden s najúžasnejších divov sveta. Úsmev na tvári a tešiť sa. Tie mesiace ubehnú tak rýchlo.
Realita? Tak, nech sa páči, žijeme v 21. storočí. Inteligentní vzdelaní ľudia? Alebo? Spolu s inteligenciou narastá aj zlomyseľnosť, ignorácia, arogancia. A predovšetkým chamtivosť. Kto sa dostane k moci, "škrečkuje" si pre seba a ostatným obyčajným ľuďom nezostáva pomaly ani na chlieb.
Mali ste niekedy taký zvláštny pocit, že ste iný ako vaše okolie? Alebo vám to niekto naznačil, či dokonca povedal narovinu do očí? Vitajte v klube. Mne asi každý človek, čo ma stretol, povedal, že som iná. Odmalička. A sama sa dokonca cítim ako inej, ale úplne vzialenej planéty. Dúfam, že v tom nie som sama.
Každý večer, keď už ležím unavená v posteli zavriem oči a rozmýšľam nad predchádzajúcim dňom. Čo všetko sa stalo, s čím som spokojná, čo malo byť inak... Predstavujem si nasledujúci deň, akým smerom by sa mal vyvýjať. Plánujem, žijem, každý čin, každé slovo, všetko čo robím sa snažím mať pod kontrolou. Tak prečo ten život vlastne pod kontrolou nemám?
Dovoľte mi, prosím, jeden rohovor s mužom, ktorý bije ženu. Nechcem nič viac. Pár minút na pár otázok. Prečo to robí? Nedokáže si inak preukázať svoju moc, silu? Čo keby jej radšej odniesol nákup, čokeby ju vždy preniesol na rukách cez prah dverí? Tým treba ukazovať silu. Facka je úbohá, je skôr znakom slabocha.
Je to zvláštne. Zložím si ružové okuliare mladosti a obzriem sa vôkol seba. Čo mi ako prvé napadne? Spúšť. Prázdnota. Samota.
Tak a je to tu. Život. Neverila som, že príde tak rýchlo a on sa objavil, ani sa nezastavil aby zaklopal, či zazvonil. Proste otvoril a nechal ma stáť s otvorenými ústami.