Som súcitný človek a občas mám pocit, že to vedia dokonale vycítiť. Sedia smutne na zemi a spomedzi toho množstva ľudí, ktorí idú práve okolo, si vždy vyberú mňa. A ja hlúpa im vždy niečo dám, svedomie mi nedovolí inak. Nechcem vedieť čo si kúpia, asi by ma to dosť sklamalo.
Včera som zbadala muža, ako sa hrabe v odpadkoch. Bolo mi ho v prvom momente ľúto, kým som nezbadala, ako odtiaľ vytiahol špaky a opitý sa odtackal preč. Nedávno som jednej žene, ktorá si smutne pýtala drobné, ponúkala rožok, pretože drobné som nemala. Čo sa stalo? Začala po mne kričať, čo má s tým rožkom robiť, že si ho mám strčiť... viete kam. Urazila sa, odišla a ja som zahanbená so sklonenou hlavou a rožkami v ruke odkráčala tiež.
Chorobná chuť pomáhať ma však neopustila. V našej malej dedinskej reštaurácii, ktorú sme si nedávno otvorili, sme mali voľné podkrovie. Dve útulné izby. Tak sme dostali nápad a po telefonátoch s krízovým centrom nám poslali slušnejšieho človeka z ulice, ktorý sa chcel postaviť opäť na nohy.
Snažili sme sa mu dať všetko. Od postele a iného nábytku, elektrospotrebičov, až po oblečenie a deky. Mal od radosti slzy v očiach, tešilo ma to. Pomáhal nám s údržbou reštaurácie a podobnými vecami, pri ktorých je potrebná chlapská ruka. Býval zadarmo. Neplatil ani elektrinu, ani vodu, ani stravu a pitie. Jedol a pil koľko chcel. Dokonca dostával aj vreckové, keby niečo potreboval, i keď ani my nemám na rozdávanie. Jediná podmienka bol zákaz pitia alkoholu.
A viete čo? Po mesiaci začal popíjať. Sťažoval sa ako sa on narobí zadarmo. Kým to bolo pivko - dve, neriešili sme to. Postupne sa začal opíjať tak, že sa hádal a bil so zákazníkmi. Viete, koľko námahy stojí, aby ste si prilákali zákazníkov? Aby ste neskrachovali? Bol z toho veľký problém.
Potom začal čašníčkam škaredo nadávať, dokonca sa začal vyhrážať, že ich pozabíja. Dospelo to k záveru, kde mi zamestnankine oznámili, že ak neodíde on, dajú výpovede.
A ja? Hlúpa, hlúpa, hlúpa. Situáciu som ukľudnila a dali sme ešte šancu. Zakázali sme mu opäť všetok alkohol. O tri dni som ho prichytila pri štvrtom pive a smial sa mi do očí. Že to je len pivo.
Chápete ma? Čo som mala robiť? Vyhodila som ho na ulicu. Je mi to fakt ľúto, ja nepoznám iné riešenie. Sama som kvôli tomu nemohla spať, to moje svedomie...
Ako som sa poučila? Včera som ho vyhodila, dnes sme sa spolu so sociálnou pracovníčkou z krízového centra dohodli, že nájdeme niekoho ďalšieho. Možno som skutočne hlúpa. A možno sa len pokúšam veriť, že tento svet ešte nie je úplne skazený. Že nájdem niekoho, kto skutočne potrebuje pomoc.
