Nesneží, ale všade je naďalej krásne bielo plus parádne slnko. Na teplomere síce stále celkom mínus, ale to najhlavnejšie – je bezvetrie. Vytiahol som auto a hor sa tam, kde líšky dávajú dobrú noc. Prestávka vo Svidníku, hodím do seba kafe a davaj het do Krajného Čierneho. Metalový názov obce podporil aj názov miestneho pohostinstva – Bar Čierno. Mňa však zaujíma, ako vyzerá nový murovaný pravoslávny chrám, ktorý mal nahradiť predchádzajúci drevený. Na moje veľké prekvapenie starý chrám, aj keď ho postavili len v tridsiatych rokoch minulého storočia, nezrúcali. Chvalabohu. Je síce skrytý za novým, zvláštne zeleným, ale je tam.
V sele, ako tu volajú dediny, majú ešte tretiu cerkvu, gréckokatolícku. Tiež je zasvätená sv. Bazilovi Veľkému, ale jej rodný list je vystavený už k roku 1780. Raz v lete som bol aj vo vnútri, je krásna. Teraz mi stačí parádne okolie v jej blízkosti. Keď sa tak brodím závejmi na kopci pod cintorínom, napadne mi, že obec by sa mala aspoň počas týchto dní volať Krajné Bielo. Cvak-cvak. Cvak, cvak, cvak. Skúšam uhly. To keby som mal 24-obrázkový film ako kedysi, veľmi dobre by som si rozmyslel, odkiaľ chrám definitívne vezmem. Bol by to ťažko vydretý výber. Slnko svieti, míňam drevené domy, sypance a milé pitoreskné hospodárstva.
Z Čierneho si to zamierim na opačnú svetovú stranu do Korejoviec. Sľúbil som kamošovi, že mu odfotím cerkvičku v jeho rodnej obci. Aj so snehom. Opäť sa brodím snehom, ale stálo to za to. Myslím, že ho fotka poteší.
Nechce sa mi preč z malebnej doliny plnej stromov. Premáha ma nostalgia. Lyžiarsky výcvik 1996. Bývame v obci Medvedie. Chata, platonická maďarská láska Ester, ktorá tam bola s rodičmi a sestrou, nočné lyžovanie blízko chaty. Okrem toho nás každý deň autobus vyvážal o jednu dedinku vyššie, do Šarbova. Vlastne je už posledná na slovenskej strane. Za ňou už len poľná cesta a Poľsko. Šofér nás vyhodí na provizórnom parkovisku. Pod svahom bufet, stoly, o čosi vyššie búdka vlekára. Čo sme sa tam nalyžovali. Naše baby šli na detský vlek. Prevrátil sa do jednej strany. Bolo veselo, na svahu aj na chate. Raz sa mi neušiel balíček s desiatou, a tak mi chatár veľkoryso vybavil náhradu. V kuchyni pripravovali divinu pre poľovnícky ples. Nedáte si gulášik? To viete, že si dám. Jáj, toto bol raj. Myslím si, že všetky raje sú na konci sveta. Alebo aspoň každému raju predchádza nejaký koniec.
Tak som tu po dvadsiatich rokoch. Bufet stojí. Pod jeho strechou cencúle. Do svahu sa mi ide dobre. Sneh je vyratrakovaný, aj keď dnes sa tu nelyžuje. Toto je v súčasnosti už len víkendové stredisko. Parádny skanzen. Vlekárska búdka je stále tu. Za jej oknom nápis TU CHYŤTE UNÁŠAČ. Sú tu aj hajzle s hrdým nápisom WC. V angličtine to znamená water closet, doslovne vodná skrinka, voľne teda splachovací záchod. Nehrozí, toto je také drevené trojbúdie. Naň si teda nespomínam. Za malým lesíkom ďalší vlek. Vtedy sa mi to vybaví, jasné, tento vlek bol stále skrytý, ale bol na semafor. Červená-zelená, je to tam. Zelená do raja začína bielym snehom na konci sveta.
(Napísané v januári minulého roka)
