Dať niečomu prívlastok naj je ťažké. Najťažšie. Mal som veru problém. Veď Banská Štiavnica má toľko konkurentov. Minimálne taký Bardejov, len tak mimochodom, vo všetkých dokladoch uvedený ako miesto môjho narodenia. Ten má jednoznačne najkrajšie námestie. Staré domy učupené vedľa seba vytvárajú jeden veľký obĺžnik, radnica je v strede a na jeho okraji dokonalý kostol. Najkrajšia gotika na Slovensku! Ach jaj, dilema... V hlave som si to nakoniec nejako vyriešil. Budem sa tváriť, že Bardejov predsa nie je žiadne mestečko, takže ten titul z nadpisu mu nepatrí. Pokojne to teda môže byť Štiavnica, ktorá je naozaj the best. Jej námestie zas nie je krajšie ako to bardejovské. Takže sú si kvit. Len čo na to moje srdénko...
Len pre bystré oči. Koľko vežičiek je na obrázku?
Nechám to všetko radšej tak a hor sa do Štiavnice! Prvykrát som tam bol už pred nejakými tými rokmi na výlete so svojimi rodičmi. Som im za to veľmi vďačný. Pamätám si na krivolakú úzku cestu vedúcu cez kopce až do mesta. Bolo to dobrodružstvo. Veľmi sa nám tam všetkým páčilo, aj keď staré domy boli dosť zanedbané. Nedávno som tam bol so svojimi priateľmi a musím povedať, že Štiavnica, aj keď má už nejaký ten rôčik navyše, je stále krásavica. Žiadna fajnOFFka, okolitá príroda z nej urobila taký malý ideál. Má všetko, čo má mať. A dokonca aj veľkú časť budov tam už stihli opraviť. Bolo to potešujúce zistenie. Ešte stále mám v hlave chrobáka, že sa tam ako dôchodca prisťahujem, budem čumieť na tie hory, popíjať vínko a listovať si v najlepších knižkách.
Námestia a uličky Banskej Štiavnice
Komu len napadlo postaviť si domy, ulice a dokonca aj námestie v kopcovitom teréne? Odpoveďou je názov mesta. Naozaj, Banská Štiavnica a baníctvo nemožno od seba oddeliť. A práve v súvislosti s hlavným zamestnaním obyvateľov súvisia aj dve svetové prvenstvá, na ktoré môžu byť Štiavničania pyšní. A popri nich sa zvezieme aj my ostatní, čo si tu na Slovensku žijeme. Bolo by teda dobré vedieť, že roku 1627 tu prvýkrát na svete použili pušný prach pri banskej ťažbe. No a za Márie Terézie, presnejšie roku 1763, tu založili prvú vysokú školu v odbore baníctva, ktorú o sedem rokov povýšili na akadémiu.
Študenti akadémie dali mestu tradíciu, ktorá sa aj v súčasnoti každoročne pripomína. Počas významných udalostí hneď po zotmení s fakľami a kahanmi baníkov v ruke prechádzali mestom v tzv. salamandrovom sprievode. No a ten súvisí s jednou legendou. Podľa nej, istý pastier naďabil na kopci Glanzenberg na zlatú salamandru (aj keď tu ju všetci volajú zrejme pod vplyvom nemeckých kolonistov salamander). Keď ju chytil, zistil, že je iba posiata zlatým práškom. Lenže ten sa musel odnekiaľ vziať... A tak vraj Banská Štiavnica vďačí za svoj rozvoj tomuto obyčajnému zvieratku.
„Salamandrová tradícia" je v mestečku dodnes živá
Tesne pri sebe sú radnica a Kostol sv. Kataríny
Neskorogotický Kostol sv. Kataríny
Niektorí si vystačia s legendou, pre tých ďalších aspoň niekoľko faktov z bohatej histórie mesta. Podľa archoelogických výskumov tu už v 3.–2. storočí pred Kr. ťažili zlato Kelti. Prvý písomný doklad, ktorý má súvislosť s Banskou Štiavnicou, pochádza z roku 1156 a mesto sa v ňom označuje ako terra banensium, teda zem baníkov. Roku 1217 sa spomína ťažba striebra. V 13. storočí sa tu usadzujú saskí a tirolskí kolonisti. Vďaka nim získava Štiavnica mestské privilégiá. Aj pre Turkov bolo banské mesto, v ktorom sa ťažila polovica všetkého uhorského striebra, atraktívne. Právo preto tu v 16. storočí pribudli dve protiturecké pevnosti – Starý a Nový zámok. Stoja dodnes.
Starý zámok
Nový zámok
Z ďalších pamiatok odporúčam pozrieť si renesančnú klopačku, ktorá oznamovala baníkom čas fárania, potom radnicu a pri nej stojaci neskorogotický Kostol sv. Kataríny i ďalšie banskoštiavnické kostoly, synagógu, budovu starej akadémie aj s priľahlým parkom či zaujímavú Piargsku bránu.
Piargska brána, jediná zachovaná brána mestského opevnenia
Synagóga
Pozorné oči si na Námestí sv. Trojice nemôžu nevšimnúť dom Márie Pischlovej, známej Sládkovičovej Maríny. Obaja sa do seba zaľúbili ešte v časoch, keď bol Andrej Sládkovič študentom miestneho lýcea a v dome Pischlovcov pôsobil ako domáci učiteľ. Už to vyzeralo, že láska bude sláviť úspech, veď mladí si pred odchodom slovenského básnika do Bratislavy vymenili zásnubné prstene. Marínina matka však vybrala svojej dcére lepšie zabezpečeného ženícha, pernikára Juraja Gerzsöa. A to určite piekol aj tie perníkové srdiečka a potom ich predával na jarmokoch. Škoda, že sa jedno neušlo Sládkovičovi, keď nie perníkové, tak „aspoň“ skutočné.
Pamätná tabuľa na dome Márie Pischlovej, Sládkovičovej Maríny
Námestie sv. Trojice s morovým stĺpom v strede
Aby moja prechádzka po Banskej Štiavnici nevyznela príliš melancholicky, spomeniem na záver aspoň zopár múdrych hlavičiek, ktoré sa tu buď narodili, alebo pôsobili. Boli to napríklad renesančný dramatik Pavel Kyrmezer, kartograf Samuel Mikovíni, konštruktér a vynálezca Jozef Kornel Hell, astronóm Maximilián Hell a tiež botanik, geológ a archeológ Andrej Kmeť. No a ako som už spomínal, na dôchodku by som k nim mal pribudnúť aj ja. Ale dovtedy musím rýchlo vymyslieť nejaký zlepšovák pre ľudstvo, aby tí po mne mali o čom písať...
Domček učupený na námestí
Pozostatok po starých Štiavničanoch
Zabudnutá ulička
Ulica Andreja Kmeťa, ktorého socha sa stále pozerá do zrkadla
