Neveria už nikomu. „Všetci si hrabú len pre seba...“ mudrujú a hrabkajú si za vysokým plotom svojej anonymity. Tej, do ktorej už nenahliada pozorné oko eštebáka. Už môžu pindať, lebo už neriskujú. Za tých dvadsať rokov si zvykli, že im nikto nerozbije hubu. Vtedy čušali, aj keď si iné mysleli. Teraz môžu kričať, ale nikto ich nepočúva, lebo takých krčmových krikľúňov je tu väčšina. A v tom bludnom hluku ich trápny krik zaniká.
Ale majú svoj vzor, svoj naštvaný obraz. Šestnásteho bol v Moskve, sedemnásteho bude v Londýne. Asi tak naznačuje, že sa nekloní len na jednu stranu. Slovensko je predsa mostík medzi východom a západom a blá-blá-blá... Len aby sa nepovedalo. A podstata uniká. Škoda, že ten pohodlný mostík je aj v hlavách väčšiny.
Po vzniku Československa je November ´89 najdôležitejšou udalosťou 20. storočia. Vďaka prvému slovenský národ po dlhej resuscitácii prežil, vďaka druhému sa konečne mohol nadýchnuť. Pôjdem zapáliť sviečku. Tu a teraz. Doma. Na Slovensku.
