Na ďalších plagátoch sú akési obrázky, na ktorých sú zosmiešnení nejakí ujovia. Doma je stále zapnutá telka a ja naozaj nerozumiem, že prečo naši aj so starými rodičmi každý deň donekonečna pozerajú nejaké prenosy z námestí. Raz z Prahy, potom z Bratislavy.
Aj tu, ďaleko od našich dvoch hlavných miest, pred Vianocami viem, že československým prezidentom bude nejaký Havel alebo Dubček. Prvý mladší, druhý starší. Fandím Dubčekovi, veď bol Slovák. Ale pravdu bude mať nakoniec tatko: „Uvidíš, že to bude Havel. Jeden Slovák už bol prezidentom dosť dlho.“ No, dnes som rád, že to bol nakoniec Havel.
V škole nám ešte stihli rozdať pionierske preukazy. Na Duklu nás totiž vyviezol autobus zložiť sľub pred tým všetkým, čo sa dialo v telke v studenom novembri. Pamätám sa na to, veď sme sa neučili. Bola tam síce nuda, ale keď sme sa vtedy vrátili, v školskej jedálni na nás čakal puding.
A ešte jednu vec sme stihli pred tou silou v Jednote. A bolo to dokonca v novembri, ale na jeho začiatku. Dnes by to deťom pripomínalo halloween. A vlastne tak trochu to aj halloween bol, nielen pre tie nudné prejavy, ale hlavne pre to, čo musela prežívať moja učiteľka. „Tak už ním nemávaj, lebo sa ti od sviečky zapáli a zhorí!“ celá vydesená ma počas lampiónového sprievodu v dobrom upozornila. Tajomstvo nehoriaceho lampiónu som poznal iba ja. A môj tatko. Elektrikár.
Dni a týždne sa míňajú. Cestou do školy už žiadne „čezpráci“, ale dobrý deň. Nám deťom, čo máme osem a deväť rokov, ešte chvíľku trvá, kým sa pri hlásení neodučíme vykrikovať: „Súdružkááá!“ V telke najprv ukazujú vrtuľník a útek rumunského prezidenta, v rádiu sovietskej značky Selena hovoria o čosi neskôr o Litve.
„Tak to je sila v tej Jednote, maslo už stojí 16 korún,“ povzdychne si mamina. Aha, už síce nie je rok 1989, ale tá sila tam furt je. No, ty brďo!
