Čítam si. Zrazu starena začne kričať na deda. Sledujem scénku cez časopis. Naraz vstane a napľuje mu do tváre. Vybehne von a začne zaklínať. Téééda, ako z balkánskeho filmu! Sedím, čítam, slnko cez okno už len trochu hladí moje pivko. Zapĺňajú sa ďalšie stoly a lavice. Deti aj ich temperamentní rodičia. Je živo. Krčmárka ma sleduje, stále vie viac, aj keď nečíta. Aha, takže ostali sme dvaja. A potom tí iní sedemnásti.
Po čase si všimnem, že za výčapom sú ďalšie dvere. Prišiel si cez ne objednať pivo chlapík. Pozriem sa lepšie a vidím ďalšiu krčmu v krčme. Tí chlapi museli prísť z druhej strany. Stoly sú tam iné, pekne prestreté, dokonca sú tam vyrezávané stoličky. To som ešte nevidel. Black & white, ale two in one.
Zvláštne. Dopijem pivo a idem na autobus. Cestou sledujem makovický vidiek. Čím viac sa človek približuje k Svidníku, tým častejšie vidno dvojjazyčné tabule i cerkvy. Sú to rusínske kostoly s trojkrížmi hore. Väčšinou sú už v každej dedinke dva. Jeden starý a druhý nový, čerstvo postavený. Niekedy aj hneď pri sebe, jeden pravoslávny, druhý gréckokatolícky. Navyše ľudia, ktorí rozprávajú v tomto kraji všetci rovnako, sa niekedy považujú za Rusínov, inokedy za Ukrajincov. Two in one.
Dá sa ísť tadiaľ v pohodičke až do Poľska. Schengen už máme. Škoda, že stále nie aj ten v sebe.
