Stalo sa to v hlavnom meste ešte minulý rok. Potreboval som sa čím skôr dostať zo staromestského trolejbusu na električku do Ružinova. Keď som ju zbadal prichádzať, rýchlo som pobehol niekoľko desiatok metrov a stihol som do nej nasadnúť. Vôbec to nie je pravda, že všetci vodiči MHD na nás nepočkajú, keď na poslednú chvíľu dobiehame. Moja skúsenosť je skôr taká fifty-fifty. Na krajinu, akou je Slovensko, celkom slušné.
Pohodička. Predýchal som svoj atletický výkon a všetko by bolo v poriadku, keby som na Trnavskom mýte nezačal splašene prehľadávať všetky svoje vrecká. Neúspešne. Kľúče boli fuč. Rýchlo som vystúpil a snažil som sa dostať naspäť na miesta, cez ktoré som predtým prechádzal. Oslovil som tetu v novinovom stánku, slečnu v predajni pečiva aj serióznu paniu v pobočke banky... Nič. Nikto nič nezbadal, nikto im nič nedoniesol.
So sklopenou hlavou som sa pobral k zastávke trolejbusu. Čo keď mi kľúče vypadli už pri vynášaní odpadkov na začiatku cesty do práce? To by bolo najhoršie. A vtedy sa to stalo. Oči som nechápavo nechal na jednej z lavičiek. Moje kľúče* boli k nej priviazané šnúrkou. Bolo to iba pár metrov od miesta, kde som asi týždeň predtým daroval predajcovi Nota Bene kúsok pizze.
* Zázraky sa dejú. Možno by sme to nečakali, ale robia ich ľudia.
