Prechádzam okolo plotu, chcem sa pozrieť do vnútra. Možno tam niečo nájdem, čo by som zjedla a pôjdem ďalej. Výhodou je, že som maličká a môžem sa pretiahnúť cez malé otvory úplne bez problémov. Ha, podarilo sa! Pomaly prestupujem z nohy na nohu, nepoznám to tu a nechcem, aby ma niekto videl. Cítim sa hrozne. Kvôli hladu som prišla na cudzí dvor a snažím si niečo nájsť. Som ako zlodej. Je mi smutno, ale pocit hladu je silnejší než moje svedomie. Obzerám sa a hľadám,zabudla som na svet okolo mňa a to bola chyba. Oproti mne sa vyrútilo akési veľké čudo, ktoré beží smerom ku mne.Ách, veď to je veľký pes.No vôbec nevyzerá,žeby sa chcel hrať.Beriem nôžky na plecia a utekám.Pretiahla som sa medzerou v plote a o kúsok ešte odbehla. Stál za platom a veľmi mi nadával. „Dobre, prepáč.Viem, že pánom si tu Ty, nechcela som." Niečo si ešte zamumlal, no už som ho nevnímala a pobrala som sa ďalej.
Všade okolo mňa boli domy. Veľké, malé, všade bola nejaká záhradka. Pozerala som do okien, v ktorých sa svietilo. Určite sa už svieti i u nás doma. Len ako sa tam dostať? Zase začalo pršať, chcela som sa niekam schovať. Nebolo kam. Skúsila som ešte raz vstúpiť za iný plot, no bola som nepozvaný hosť. I tam už niekto býval a tá veľká slečna, mi dala hlasne najavo, aby som odišla. Pridala som do kroku a šla po dlhej ceste, keď tu zrazu niekto zapískal. Obzrela som sa a videla som toho človeka, ktorý sa na mňa chodil pozerať. Nie, teraz nie - pomyslela som si. Naozaj som dosť vysílená, než aby som utekala. Ten človek si nedal povedať, pridal do kroku a snažil sa ma dohoniť. Začala som utekať. Po viac ako týždni a pol, bez jedla, na vetre a daždi sa ženiem dole ulicou a za sebou mám niekoho, koho nepoznám a neviem čo odo mňa chce. Videla som kríky, skočila som tam a čakala. Po nejakom čase som zaspala a spala až do rána.
Po prebudení som vyčkala, kým sa ulica ukľudnila. Prešlo okolo mňa veľa áut. Potom som vyšla a stála som na ceste bez toho, aby som vedela čo ďalej. Už som to začala chápať. Naši ma nezabudli, nechali ma tak. Prebehujem medzi domami, ktoré nepoznám, nikto ma nehľadá, nikto nepotrebuje. Som sama. Chce sa mi zase spať, hlad už prestávam vnímať. Uľahujem na kraj cesty a pomaly zaspávam, keď odrazu počujem: „ Aha, tu je tá tuláčka!" - pozriem hore a zas. Stojí tam ten podivný človek, už nie je sám. Vedľa neho stoja ďalší dvaja a pozerajú na mňa. Počujem okolo seba hovoriť pánov dvorov. Ozývajú sa z každého dvora. Čo sa deje? Na ulicu prišli ďalší dvaja, majú maskáče, sú to vojáci. Pomaly si sadám a obzerám sa okolo seba. Som sama, oni piati. To nie je dobrá šanca. Začali sa pomaly rozostupovať a posunkami si niečo ukazovali. Chcú sa hrať? Ďakujem, nemám náladu. Otáčam sa a odchádzam. Počula som dupot a tak som sa obzrela. Bežali. Dvaja oproti mne, dvaja z ľavej strany, jeden z pravej strany. Pchá, myslia si, že nemám rozum a neviem utekať? Rozbehla som sa smerom k veľkej ceste, ešte som tam nebola, no za dva týždne čo sa sem pohybujem som videla, že tam chodia autá z tejto oblasti a ešte také veľké, ktoré vydávajú veľkú hluk. Tých sa dosť bojím, no teraz mi to bolo jedno. Bežala som, kľučkovala, tak ako som malá, som i rýchla. Približovala som sa k tej hlavnej ceste, keď na mňa niečo dopadlo. Čo to je? Okolo mňa je tma. Som vyľakaná, ostávam stáť. Cítim, ako sa odlepujem od zeme, niekto ma berie na ruky. Odkryl mi z tváre to,čo na mňa hodil a tak zisťujem, že je to obyčajná deka. Aha, ďalší. Toho som si pred tým nevšimla. Držal ma pevne, no nebolelo to. Pozerala som na neho a čakala. Dobehli ostatní. Jeden vyťahuje bielu stužku a omotáva mi ju okolo pusy. Druhý má na rukách gumené rukavice, berie ma na ruky, deku omotáva tuhšie okolo mňa. Má pocit,žeby som chcela ujsť a tak už len pre zachovanie vlastnej hrdosti sa o to pokúsim i keď viem, že veľkú šancu na útek už nemám. No paráda. Toto je ako lov na leva, akurát nemám hrivu a neviem tak silno kričať. Dobre, teraz by som ani nemohla, tá stužka nie je silno omotaná, ale i tak ju okolo pusy mám a chce sa mi kýchať, šteklí ma na nose. Zabalená v deke, so stužkou okolo pusy odchádzame. V náručí človeka s gumenými rukavicami niekam odchádzam. Tí chlapi si pokojne podávajú ruky, usmievajú sa a pyšne kráčajú vedľa mňa. Ideme smerom k jednému z domov, okolo ktorého som dva týždne chodila. Vošli sme na dvor, otvorili dvere do domu. Nič som nepovedala, len tíško hľadela na neznáme tváre.
Či som sa bála? Áno a veľmi. Cítila som tlkot vlastného srdiečka a čakala, čo sa bude diať.
