Pozerám okolo seba, nepáči sa mi tu. Prečo stojíme a prečo mám zrazu čudný pocit? Pozerám sa na svoju rodinu, čakám na povel. No moment! Prečo si sadajú do auta a zatvárajú dvere? Veď ja som stále tu. „ Hej, počkajte!" - otvorím svoje malé ústa a tak rýchlo ako viem, bežím smerom k autu. Moje krôčky nie sú dlhé, ako by mohli, keď som tak malá, ale nevzdávam to. Bežím a svojou rečou sa snažím to auto zastaviť. Nestačím...auto je ďaleko a ja už bežať nevládzem. Je na mňa príliš rýchle.
No nič, vrátim sa na miesto a počkám. Keď ma budú hľadať, uvedomia si, kde ma nechali. Som naštvaná! Som maličká, ide ma ľahko prehliadnúť, ale toto sa ešte nestalo. Nikde ma nezabudli, až teraz. Fajn, keď prídu po mňa, budem hrať chvíľu urazenú, o to bude lepšia večera.
Začína byť tma, vietor fúka silnejšie, je mi zima. Cítim ako sa celá chvejem,nie je sa kde schovať. Schúlim sa do klbíčka a zaspávam.
Nespala som dlho,počujem zvuk auta. Hurá konečne! Auto prešlo, nebolo to naše. Po ňom ďalšie a ďalšie,neviem koľko ich bolo, ale naše som nevidela. To predsa nie je možné,už tu dávno mali byť! Dobre, nebudem trucovať, ale nech už som doma. Je mi zima, som hladná a okrem vetru začína i pršať. Hrbím sa, privieram oči pred vetrom a dažďom, tá hlina okolo mi nerobí dobre. Zaostrím zrak...niekto ide. Pohybuje sa rýchlym krokom a smeruje ku mne. Dvihnem noštek, vetrím. Nie, tak túto vôňu nepoznám. Už je blízko. Prihovára sa, skláňa sa a chcem sa ma dotknúť. Odskakujem. Nechcem, aby sa ma niekto cudzí dotýkal. Ten človek si nedá povedať. Hovorí na mňa a snaží sa ma dotýkať. Otočím sa a utekám. V kľučkovaní som naozaj špička. Pridám a som dosť ďaleko. Otočím sa. Ten divný človek tam stojí a stále na mňa pozerá. Po chvíli odchádza. Ide sa schovať pred dažďom, i ja by som už šla, ale naši ešte neprišli. Pomaly sa vraciam na miesto, kde som pôvodne sedela. Čakám.
Prešlo niekoľko dní. Som zmätená. Ten človek sa stále na mňa chodí pozerať. Som premočená, je mi zima a som hladná. Chcem ísť domov. Vonku je stále zima. Premýšľam.Ten človek zase prišiel.Už mám toho tak akurát dosť! Som hladná a nechce sa mi stále behať. Ešte som teda raz odehla do stredu poľa a čakám kým odíde.
Odišiel, to bola doba! Odchádzam i ja. Rozhodla som sa, že pôjdem našim naproti. Už nemôžem čakať. Spinkať sa tu nedá, okolo stále prechádzajú cudzie autá.Schovať sa nemám kam, naokolo je len pole a veľmi tu fúka. Rozhodla som sa ísť cestou, ako odchádzal a prichádzal i ten podivný človek, čo sa ma chcel dotýkať.
