Väčšina ľudí si tie zlé stánky rakoviny vie približne predstaviť. Je to hlavne bolesť a pocitový nekomfort, keď som dostávala chemoterapiu. Strata maternice a vaječníkov, ktorá ma na duši bolela oveľa viac a oveľa dlhšie, ako jazva po operácii. Bolesť nôh a spomalenie tráviaceho traktu po každej dávke chomoterapie. Únava a slabosť v takej miere, že sa ledva dotackám do kúpeľne. Vypadanie vlasov, obočia a mihalníc. Dá sa to vydržať, ale každý deň sa človek pozerá do zrkadla a vidí tam svoje torzo. Parochňa nikdy nebude taká, ako vaše vlastné vlasy. Okrem toho pod ňou pokožka po pár hodinách začína svrbieť a akonáhle sa oteplí, idete sa v nej uvariť. Obočie si viem dokresliť, ale musím si dávať pozor, aby som si ho zlým pohybom nerozmazala. Pre ženu, ktorá sa vždy starala o svoj výzor, je to ťažké obdobie. Tvár mám plnú vyrážok horších ako majú bupertiaci. Všetko oblečenie na mne visí, schudla som desať kíl a nemám si čo obliecť. Veľmi rýchlo sa unavím, nemôžem nič zdvíhať, ani svoju dcéru. Zakaždým, keď sa mi začína vracať sila, dostanem ďalšiu dávku. Takto to pokračuje šesťkrát, trvá to päť dlhých mesiacov.
Moja dcéra vie, že som chorá. Ešte nemá štyri roky. Nemôže chodiť do škôlky, aby nepriniesla domov vírusové ochorenie, ktoré by som vďaka zníženej imunite v momente chytila aj ja. So slzami v očiach sa ma pýta, prečo? Prečo ona nemôže chodiť do škôlky tak ako ostatné deti? Som z toho smutná. Hovorím jej pravdu a sľubujem, že keď vyzdraviem, znova môže chodiť do škôlky. Je to múdre dieťa, chápe vážnosť situácie. Občas si aj ona poplače, ako každý z rodiny.
O zlých stránkach tejto choroby by som mohla popísať celé strany, ale hádam bude oveľa zaujímavejšie čítať tie dobré stránky. Učím sa byť viac sebecká. Pochopila som, že si musím vedieť presadiť svoj názor a nie neustále sa prispôsobovať iným. Musím vedieť požiadať o pomoc a aj vedieť ponúknutú pomoc prijať. Zmeniť svoj uponáhľaný život, spomaliť. Viac sa starať o svoje zdravie v prvom rade tým, že zmením naše stravovacie návyky. A takto prispievam aj k lepšiemu zdraviu svojej rodiny. Manžel ma vo všetkom podporuje, vždy som vedela, že sa naňho môžem spoľahnúť, že ma podrží v každej krízovej situácii. Viem, že sme silná rodina, lebo nás spája nielen vzájomná láska a úcta, ale aj naše dieťa. Svoj zlý vzťah k môjmu otcovi sa snažím malými krokmi naprávať, dať mu ešte jednu šancu (koľkýkrát už?). Svoj strach z toho, že ma moji najbližší nebudú mať radi, mám asi kvôli nemu. Snažím sa byť vyrovnaná aj po citovej stránke. Posilniť svoje ego. Nebyť vždy a za každú cenu tá dobrá, slušná, milá. V konečnom dôsledku som sa konečne odhodlala dať výpoveď z firmy, v ktorej pracujem už jedenásty rok. Tá práca ma nikdy nenapĺňala, ale vždy som našla dobrý argument, prečo tam musím ešte zostať. Dobrý plat, dobré pracovné podmienky, diaľkové štúdium, pružná pracovná doba (ktorú som musela prispôsobiť otváracím hodinám škôlky), dobrý šéf... Teraz, keď mám tridsať, sa znova musím zamyslieť nad tým, čím budem...
A ešte niečo: zistila som, že mám ozajstných priateľov, ktorí pri mne stoja. Že moja rodina je tá najlepšia na svete. Že susedia v paneláku a známy v meste mi držia palce a dodávajú mi optimizmus. Nikto ma nezačal ľutovať, nikto nenariekal, že čo bude teraz so mnou, čo ak zomriem. Teraz už viem, že žijem medzi ľuďmi, ktorí majú dobré srdiečko.
Keď to zhrniem, zmenil sa mi život. Pol roka to bolo naozaj zlé, ale človek veľa toho vydrží, ľudské telo sa rýchlo zotaví a za podpory rodiny sa znova postaví na nohy. Mám pred sebou dôležité rozhodovanie, kade bude môj život teraz smerovať. Jedno je ale isté, chcem zostať zdravá a žiť dlho so svojou rodinou. Toto je môj prvoradý a najdôležitejší cieľ. Svoj ďalší život sa ním bude riadiť.
p.s. ďakujem všetkým, ktorí sa zapájajú do diskusie a želajú mi veľa zdravia, aj ja vám ho želám.
