Skutočný príbeh

Ocko ľúbi najviac tú z tej cukrárne, kde je vždy veľa ľudí a musíme čakať v rade. Aj mne chutí. Zaparkovali sme, všade na okolo boli vysoké paneláky, a postavili sa do radu. Zmrzlina bola výborná, slnko svietilo a bolo teplo. Stáli sme pri zaparkovanom aute a popri lízaní zmrzliny som ockovi rozprávala, že moja kamarátka zo škôlky má presne takú barbienu ako ja a že sme sa dohodli, že keď pôjdeme znova do škôlky, tak sa s nimi budeme spolu hrať. Okolo nás vtedy prechádzal jeden ujo a niečo povedal, čomu som celkom nerozumela, lebo aj keď chodím do slovenskej škôlky a mama s otcom sa so mnou občas rozprávajú po slovensky, ešte všetkým slovám nerozumiem. Vyrozumela som iba niečo o tom, že som malá a že ako rozprávam. Ten ujo sa pozeral škaredo ale neviem, prečo. Ocko mu asi rozumel viac a možno aj vedel, prečo sa na mňa ten neznámy ujo takto škaredo pozerá, lebo mu niečo tiež povedal a tiež sa škaredo pozeral. Potom sa už pamätám iba na to, že som sa veľmi bála, lebo ocko bol veľmi nahnevaný a ten ujo mával rukami, zase niečo hovoril a nakoniec odišiel. Veľmi som plakala, mala som strach. Neviem, prečo sa na mňa ten ujo hneval, naozaj som nič zlé neurobila. Ocko sa potom ešte dlho kvôli nemu mračil a mňa hladkal aby som neplakala a povedal mi, že to bol zlý ujo. Asi preto, lebo straší malé deti...